najvyšších ústavných funkcií (síce cez strany, ale kde nič nie je, ani smrť neberie), nám berie akýkoľvek argument k zmysluplnej obhajobe.

Útok Pavla Pašku na opozíciu, ktorým včera slávnostne otvoril novú sezónu parlamentu, je v podstate útokom na demokraciu. Vyzývať legitímne zvolených lídrov, nech už sú akíkoľvek, aby "odišli", lebo podľa neho stratili "dôveryhodnosť", si môže dovoliť politický komentátor. Azda, azda aj opozičný politik, ak má taký názor, avšak celkom iste nie predseda Národnej rady pri výkone svojej funkcie. Parlament je ústavný orgán, ktorý má nejaké zloženie, dané demokratickými voľbami, a jeho predseda je jeho prvý "štatutár", čo ho reprezentuje. Parlament sceľuje celé politické spektrum a v dobrých demokraciách je práve preto zvykom (pravidlom), že predsedovia, hoci všetci nosia stranícke tričko, sa nezúčastňujú politických zápasov, ale navonok usilujú (isteže s rôznym "úspechom") o akúsi neutrálnu polohu. Tak sa snažil, nie úplne presvedčivo, ale zreteľne, napr. aj Hrušovský, ktorý bol pritom lídrom koaličnej strany. Ako ukázali už rôzne udalosti, napr. cirkus s Rafajovým podpisom, Paškovi je tento štátnický rozmer jeho postavenia úplne ukradnutý. Piedestál funkcie využil dokonca na to, aby tvrdo vstúpil do prezidentskej kampane. Kričať z pozície predsedu NR SR, že niekto prišiel o "dôveryhodnosť", lebo priznal "kupovanie poslancov", je úplné vypadnutie z roly.

Povedzme, že toto je ešte "jemnosť" pozície, a v slovenskej demokracii sme videli už aj zvlčilosti väčšie. Hlasovanie koalície o zamedzení politickej rozpravy k hospodárskej kríze je však už ozaj hrubá spomienka na minulosť, keď ľudia tohto razenia opozíciu nemali a nevedeli si predstaviť, že by sa im nejaká postavila proti. Motív vylučovania politických súperov z priestoru ich prirodzeného pôsobenia sa tiahne ako červená niť dva a pol roka, od nástupu Fica. Aj keď treba uznať, že ani Dzurinda o opozíciu až tak veľmi nestál, okázalá brutalita Smeru je už čisto komunistická úchylka. Fico cez vytváranie rôznych fikcií, manipulácie s verejnou mienkou (Lipšicovo "priznanie") či kriminalizácie bez dôkazov útočí na morálnu i odbornú integritu jednotlivcov i celých strán. Sugescia, že legitimitu má práve a len Smer a jeho partia, a tí ostatní nemajú nárok sa v systéme ani uchádzať o svoje práva, a to na základe kombinácie morálnych a odborných zlyhaní, je nielen smiešna pri pohľade na toho, kto ukazuje prstom. V slovenskom prostredí však najmä nebezpečná. Smer, na čele aj s predsedom parlamentu, ktorý z podstaty svojej funkcie by mal tento tón zmierňovať, tým plazivo kolíkuje ihrisko, ktoré už demokratické nie je. Živým príkladom zo včerajška je, že Slovensko je zaručene posledná krajina v Európe, kde v parlamente ešte neprebehla rozprava o hospodárskej kríze. Nieže by niečo zásadne riešila, to zaiste nie, ale amputácia končatín opozície je známka "putinizácie". Po slovensky ficpaškanizácie.