Ficovou tézou, že "euro sme v lepšom čase nemohli prijať", resp. "mali sme obrovské šťastie" (a pod.), mali pravdu. To, čo sa deje s cenou českej koruny, zlotého a forintu, sa volá kurz hĺbkového potápania. Pričom začína byť trochu nejasné, extra zvlášť v maďarskom prípade, či sa im podarí vyplávať späť na hladinu. Pri pohľade na euro za 300 forintov či 28,5Kč/euro by sa za vetičky a vety typu, že kríza na finančných trhoch je dodatočný argument, že euro teraz SR prijímať nemala, mal autor červenať. No.

Mal by, našťastie až také jednoduché to nie je. Poézia tejto krízy je v jej iracionalite. Fakt je ten, že s úplným zvratom v dlhodobom trende posilňovania stredoeurópskych mien nerátal ani v začiatkoch krízy, teda už po Lehman Brothers, vôbec nikto. Dôkazom nad dôkazy sú všetci exportéri od susedov, ktorí z obavy pred ďalším spevňovaním fixovali svoje obchody v "letných" kurzoch na rok či pol dopredu. Teraz preklínajú deň, keď sa narodili. Dramatický vývoj má zrejmú príčinu: Investori sa v kríze zbavujú českých, poľských a maďarských peňazí a utekajú z investícií, keďže predstava, že český, poľský a maďarský štát narazia na bariéry udržateľného zadlžovania, je podstatne jednoduchšia ako bankrot eurozóny. O taký "detail", že Česko a Poľsko (ani Maďari, ale tí nemôžu, ani keby chceli) nevrhajú miliardy do "bailoutov" na podporu bánk a ďalších odvetví, sa nikto nestará. Paradox je to ohromný, pretože práve "piliere" eurozóny, Francúzsko a Nemecko, už vyplytvali na "podporu rastu" desiatky miliárd eur. Samozrejme, na dlh, čo robí trhací kalendár z Paktu stability.

Kto hovorí, že vo voľnom páde regionálnych mien niet logiky, sa veľmi nemýli, avšak rozum je tiež obeťou krízy. Zostala len panika a viera, že euro sa nemôže zrútiť. Ak naozaj nie, tak tridsaťkorunovej konverzii, ktorá by bola príjemná i bez krízy, môžeme ozaj blahorečiť a hovoriť o šťastí i najlepšom čase. Nielen pre zlacňovanie nákupov u susedov, ale aj dojem znížených rizík, ktoré nesú prípadní investori či veritelia Slovenskej republiky. Je evidentné, že ak Česi a Poliaci chcú zbláznené trhy upokojiť, musia sa vykašľať na podporu rastu (zamestnanosti, HDP) lacnými peniazmi a zvyšovať úrokové sadzby, aj keby mali skončiť v hlbokej recesii. Slovensko s eurom túto zlú dilemu riešiť nemusí.

Teda v tejto chvíli. Jediný, ale zásadný problém je, či vysoká dôvera v euro je stav udržateľný. No. Mesiace iste, na dlhšie sú prognózy skôr bledé. Ak nie k panike, tak minimálne k ostražitosti nabádajú zmienené "bailouty", ktoré ešte zďaleka neskončili, a kdesi za horizontom strašia hyperinfláciou. To, že "verejné dlhy rastú najrýchlejšie po 2.svetovej vojne" (The Economist) je príznak veľkej sily, že konečným "riešením" krízy v Európe budú tlačiarne na peniaze. Treba vedieť, že členovia eurozóny s vysokým štátnym dlhom (Taliansko, Grécko, Portugalsko) si už dnes nevedia požičať bez rizikovej prirážky. To je novinka, ktorá otázku rozpadu eura vystrelila až na vysokohorskú úroveň Svetového ekonomického fóra v Davose.