Roman Luknár: "Za slzy sa nehanbím"

TVRDÍ, ŽE OČI SA POTIA LEN ĽUĎOM S DUŠIČKOU

Čoraz obľúbenejší herec Roman Luknár sa veru nezdá. Hoci na prvý pohľad vonkoncom nepôsobí nejako zvlášť citlivo, pravdou je, že slzy roní často. Dojať ho dokážu aj úplné maličkosti a vôbec sa za to nehanbí.

Vďačnejšieho diváka si je veru len ťažko predstaviť. "Mňa filmy neuveriteľne dojímajú a veruže si aj často poplačem. Vždy vtedy, keď vidím, že sa kladnému hrdinovi ubližuje, alebo keď je scéna dobre zahraná a podporená hudbou. Vtedy to ide úplne samo a veľmi rád sa tým nechám unášať," otvorene nám prezradil herec, ktorý nechápe, prečo sa hovorí, že muži neplačú. "Ja s tým nemám takýto problém. Nie je to o mužoch a o ženách. Nie je to ani o slabosti. Myslím si, že keď sa dnes niekomu potia oči, tak sa mu potia kvôli tomu, že má dušičku. A preto, že je to človek cítiaci. Za to sa veru hanbiť netreba."

Konečne priamo beží za šťastím

Keďže v júni oslávi 44, zaujímalo nás, čo si ako štyridsiatnik na tomto veku najviac užíva. "No asi to, že človek už mal čas nejako dozrieť. Zistil, že okolo tridsiatky sa to začalo už všetko nejako tak opakovať. Ľudia, vzťahy a vôbec všetko okolo nás... Človek stále hľadá šťastie a potom keď vidí, že sa to stále všetko len opakuje, v štyridsiatke začne premýšľať úplne inak." Roman tvrdí, že teraz konečne zhodnocuje to, čo sa za predošlých pár rokov naučil. "Som rozbehnutý, mám rýchlosť a šprintom už len musím dobehnúť k víťazstvu. Aby som našiel to pravé šťastie a vychutnal si ho."

Zradu nedokáže odpustiť

Druhá mladosť sa mu zatiaľ vyhla. Aj keď prirodzene vie, že niečo podobné naňho striehne. "Ešte to nepoznám. Je ale pravda, že keď som bol tridsiatnik, štyridsiatnici vraveli, že to príde. Tak som na to čakal ako na Godota, ale zatiaľ sa nič nedialo," smeje sa herec, ktorý najnovšie hviezdi v Tangu s komármi a v Pokoji v duši. Práve druhý titul je o priateľstve a zrade. Nedalo nám neopýtať sa preto, nakoľko je náročný na výber priateľov a či dokáže odpustiť drobné "pošmyknutie". "Je pravda, že som v tomto dosť taký... Neviem, ako to nazvať. Dám druhému všetko, nepretvarujem sa, ale keď vidím, že to ten človek zneužije, neviem mu to odpustiť. Už tým ľuďom neverím a nikdy nebudem. Mal by som s tým asi niečo robiť. Ale je to presne o tom, že medzi tridsiatkou a štyridsiatkou človek ešte čaká, že sa ľudia zmenia a nebudú svine. Oni sa ale nezmenia," zasvätene tvrdí s presvedčením, že človek sa môže spoľahnúť len sám na seba. "Jediní, ktorí ťa poznajú a podporujú, sú naozaj len blízki. Členovia rodiny, ktorí vedia, ako ráno vstávaš a ako si večer líhaš a čo si vlastne za človeka."

ANDREA NITKULINCOVÁ