hranice, ale aj hranice štátov. Ten prvý prípad z roku 1939 nepriniesol tragické následky, hoci dotknuté osoby v ňom tiež prežili svoje ľudské tragédie.
Druhý, 26. júna 1941priniesol so sebou skutočnú tragédiu ľudských osudov. V meste po ňom zostalo 29 mŕtvych a celý rad zranených. Následky vyústili do tragédie jedného celého štátu. To bolo od vtedy "smutné slávne" bombardovanie Košíc. Do dnešných dní je totožnosť tých, ktorí rozkaz vydali aj ho vykonali, zahalená tajomstvom. Vráťme sa k prvému prípadu. Nikomu sa zatiaľ nepodarilo objasniť kto bol skutočným páchateľom, hoci aj tu boli podozrivé osoby aj okolnosti. Do dnešného dňa je neznáma osoba, aj miesto ukradnutých umelecko-historických predmetov. To bola škandalózna krádež pokladu v Košiciach.
Čo tomu predchádzalo
12. júla 1939 hlavný sakristián Dómu sv. Alžbety Štefan Ványai a sakristián Alojz Barilla podali trestné oznámenie proti neznámemu páchateľovi na kapitanáte maďarskej kráľovskej polície vo veci krádeže, nakoľko v noci z 9. na 10. júla 1939 s pomocou pakľúča vošiel do kostola a z otvorenej sakristie ukradol 3 kalichy zo zatvorenej klenotnice 5 kalichov, spolu v hodnote 750 000 pengő a z uzavretej pokladničky v sakristii, ktorú vypáčil ukradol približne 10 pengő drobných.
K trestnému oznámeniu ako poškodení sa neskôr pripojili i Košická kapitula, vo svojom mene veľkoprepošt Štefana Hartšár, v mene Rímsko-katolického úradu prelát-pleban Barnabáš Tost a v mene slobodného kráľovského mesta Košice ako patróna Dómu sv. Alžbety mešťanosta Alexander Pohl.
Kalichy dómu boli umiestnené čiastočne v presklenných skriniach sakristie, vo väčšej časti ale v klenotnici otvárajúcej sa o sakristie. Kľúče od vstupného vchodu schodištia do klenotnice strážil hlavný sakristián Štefan Ványai. Od horného zámku vnútorných dverí pleban Barnabáš Tost a od spodného zámku Teodor Münster, hlavný správca dómu.
Špeciálny Wexierový zámok klenotnice sa dal otvoriť iba s použitím obidvoch kľúčov súčasne. Dvere klenotnice boli zhotovené z veľmi silného dreva a podľa neskoršieho názoru detektívov by sa dali otvoriť iba pomocou dynamitu.
Večer 4. júla 1939 hlavný sakristián Štefan Ványai poslal Karola Klembalu, pomocného sakristiána k Barnabášovi Tostovi pre jeho kľúč a miništranta Jána Bednarika k hlavnému správcovi Teodorovi Münsterovi pre druhý kľúč. 5. júla totiž potrebovali z klenotnice vybrať slávnostný ornát pre veľkoprepošta Štefana Hartšára pri príležitosti jeho zlatej omše. Je zvláštne, že hore uvedení napriek zvyklostiam kľúče vydali.
5. júla 1939 v ranných hodinách sakristiáni Ványai a Barilla ale nevedeli otvoriť horný zámok dverí klenotnice. Na pokyn Ványaiho zámočník Štefan Reisz horný zámok z dôvodu opravy vymontoval a zobral ho so sebou. Zvyšné dva kľúče po obrade Ványai vložil do zásuvky svojho písacieho stola v sakristii a uzamkol ich Wertheimovým kľúčom tzv. "série 5". Tento nosil stále u seba. Každú noc mal tiež v opatere kľúče od brán kostola.
6. júla 1939 navštívil klenotnicu Dómu sv. Alžbety v sprievode plebána Barnabáša Tosta umelecký historik, univ. profesor Tibor Gerevich so svojím sprievodom za prítomnosti Ványaiho. Ten po prehliadke obidva kľúče klenotnice znova vložil do zásuvky pod papiere, ktoré tam mal uložené a uzamkol ju.
Od 6. do 10. júla v klenotnici "nikto nebol".
Dňa 8. júla 1939 Barnabáš Tost odcestoval na dovolenku do Talianska bez toho, aby si kľúče, ktoré mal mať v opatere, vyžiadal, alebo dostal späť.
Večer 9. júla 1939 sa konala v dóme litánia, ktorá sa skončila asi o 18.30 hod. Ványai prikázal Demeterovi Olenicsovi zamknúť sakristiu, čo on neurobil, nakoľko miništrant Ján Bednárik opravoval roztrhnutú šnúru zvončeka a neskôr na to zabudol. Z kostola odišli všetci spolu.
10. júla 1939 ráno o 5.30 hod. brány kostola otváral pomocný sakristián Demeter Olenics s kľúčmi, ktoré prevzal skoro ráno od Anny Ulrichovej, služobnej Ványaiho. Keď chcel pripraviť kalich na rannú omšu, slúžnú kaplánom Györgyom Kmetzom, tento nenašiel na svojom mieste v skrini sakristie, preto pripravil iný.
Keď neskôr došli Ványai a Barilla, znova začali hľadať kalich. Vtedy zistili, že zo sakristie chýbajú ďalšie dva. Olenics ihneď odišiel na políciu hlásiť prípad. Približne o 10.00 hod. napadlo Ványaiho pozrieť sa do klenotnice. Otvoril kľúčom zásuvku písacieho stola a zistil, že kľúče od klenotnice ležia na vrchu na papieroch, teda ich niekto medzičasom použil. Keď s Olenicsom vošli do klenotnice, vyšlo najavo, že z otvorenej skrine chýba niekoľko vzácnych kalichov. Uzatvorili klenotnicu a Ványai ohlásil krádež na polícii. Toľko v krátkosti z uznesenia prokuratúry zastavujúcej ďalšie vyšetrovanie, ako aj zo zápisníc svedeckých výpovedí spolu s umeleckými dielami ukradli aj zlatú schránku s pozostatkami sv. Jána Nepomuckého.
Nezodpovedalo celkom skutočnosti neskoršie tvrdenie Barnabáša Tosta novinárom, že inventár pokladu Dómu sv. Alžbety neexistoval a neexistuje, nakoľko Vojtech Wick vydal v roku 1936 knihu "Dóm sv. Alžbety v Košiciach", v ktorej na stranách 359-369 presne opísal poklad košickej katedrály. Pravdepodobne tento popis použili vyšetrujúce orgány na zistenie toho, čo sa vlastne ukradlo.
"Kto neprávom pije kalich Pána..."
Po oznámení krádeže nastal veľký rozruch. Nariadili okamžité vyšetrovanie. DO čela pátrania sa dostal takí policajní dôstojníci, ktorí asi nedosahovali úroveň svojho postavenia, keďže informovali tlač o každom kroku pátrania. Pátranie viedol dr. Dezider Miklós, policajný radca, vedúci trestného oddelenia Policajného kapitanátu v Košiciach. Ten neskôr nemal odvahu vypovedať pred vyšetrujúcim sudcom odvolajúc sa na služobné tajomstvo (!), urobil tak iba na pokyn ministra vnútra, ale dovtedy prešlo ešte veľa času.
12. júla 1939 budapeštianske a košické noviny na prvých stranách prinášajú výraznú správu: "Z košického Dómu sv. Alžbety ukradli poklad neoceniteľnej umeleckej a historickej hodnoty". Do pátrania sa zapojili aj orgány politického oddelenia a ako výpomoc aj 6-členná skupina budapeštianskych detektívov. Čoskoro sa urýchlene bezúspešne sa vrátili, hlavne po tom, keď pátranie stále viac ukazovalo na páchateľa, ktorý veľmi dobre poznal vnútorné pomery.
Samozrejme hlavnými podozrivými boli sakristiáni, ale všetci mali alibi a aj domové prehliadky boli u nich neúspešné. Prichádzali rôzne oznámenia, udania. Niektorí z toho chceli vytĺcť politický kapitál. Mnohí to zneužili a rozdúchavali nevraživosť medzi Slovákmi a Maďarmi. Prvá obhliadka miesta činu asi tiež prebiehala dosť amatérsky. Pri druhej vyšlo najavo, že zanechali za sebou veľa "zradných" stôp, napr. fajčili na mieste činu a zápalky odhodili na zem.
Členmi komisie vykonávajúcej obhliadku boli: dr. Štefan Altdorffer kráľovský prokurátor, dr. Zoltán Eckerdt zástupca vyšetrujúceho sudcu, mešťanosta dr. Alexander Pohl a hlavný prokurátor dr. Štefan Rédeky. Poslední dvaja zastupovali mesto ako patróna Dómu. Komisiu viedol policajný radca dr. Dezider Miklós.
Vyšetrujúci sudca košickej sedrie trávil svoju riadnu dovolenku v Tapolci. Keď sa z novín dozvedel o udalostiach v Košiciach, doporučeným listom sa hlásil okamžite do služby, ale zbytočne. medzitým sa jeho zástupca dr. Štefan Eckerdt začal zaoberať prípadom. Bol aj členom komisie na prvej obhliadke miesta činu. Okrem toho, že nedbal na jej správny priebeh, dopustil sa aj chyby, že ako znalcovi prizval zámočníkov Štefana Reisza a Alexandra Farkasa. Teda tých, ktorí pred krádežou demontovali a zobrali so sebou pokazený zámok (bez vedomia Barnabáša Tosta), namiesto všeobecne uznávaného zámočníka Vojtecha Buchnera, ktorého meno vyškrtol zo zoznamu prizvaných.
Vyšetrujúceho sudcu, ktorý sa po vypršaní dovolenky vrátil do svojho úradu zaujímavým spôsobom vynechali z prípadu. Na tajný dohovor na prokuratúre pozvali jeho zástupcu, vylučujúc tým z prípadu tak jeho, ako aj zapisovateľa dr. Andora Sauberera.
21. júla 1939 sa začalo vypočúvanie svedkov, teda skoro dva týždne po krádeži (!). V tento deň sa vrátil z dovolenky v Taliansku Barnabáš Tost. 22. a 23. júla 1939 Felvidéki Ujság uverejnil seriál dr. Alexandra Kéthelyiho pod názvom: "Kto neprávom pije kalich Pána, dopúšťa sa viny proti telu a krvi Pána!". Kde písal o kriminalistických ponaučeniach trestného činu vlámania do Dómu. Články vyvolali rôzne reakcie. Boli takí, ktorí vytýkali, že sa vyšetrujúci sudca zaoberá touto tematikou. Dôvod bol však veľmi jednoduchý, a to nemohúcnosť týždne tárajúceho vyšetrovania. Na druhej obhliadke sa zúčastnili už aj prelát Barnabáš Tost a prekvapujúco aj vyšetrujúci sudca. Teraz vysvitlo aká povrchná musela byť tá prvá, keď sa pri druhej našli po nich odhodené zápalky aj iné "stopy". No skutočné sa už nenašli. Ak by aj boli bývali nejaké otlačky prstov, dokonale sa stratili "v tom utieraní prachu pánom prelátom na zachovanie podkladoch".
Nedbanlivosť vo vyšetrovaní
Vyšetrujúci sudca, keďže úradne ešte stále nebol poverený vyšetrovaním, vo svojich pamätiach spomína, že "v hneve" napísal korunnému prokurátorovi dr. Zoltánovi Timkovi prosiac ho, "aby k nemu presunul túto smutnú agendu, že sa mu ešte možno podarí v tomto prípade niečo vyprodukovať." Čo sa mu aj podarilo, ale až po niekoľkých týždňoch! A zločin je traba prenasledovať dovtedy, kým sú jeho stopy ešte teplé. V tomto prípade pre neslýchanou, nepremyslenou ľahostajnosťou poznačené vyšetrovanie nebolo nič považované za urgentné.
Na základe rady a sprostredkovania dr. Ervina Hackera, profesora právnickej akadémie v Miskolci sa vyšetrujúci sudca listom obrátil na viedenskú Internationale Kriminalpolizeiliche Komision (Medzinárodná kriminálna policajná komisia, I. K. P. K., s prosbou o vypísanie pátrania po ukradnutých kalichoch a uverejnenie ich štvorjazyčného popisu v 31 členských štátoch.
Bohužiaľ pátranie neprinieslo žiadny úspech. I.K.P.K. z toho neskôr usúdilo, že kalichy sa ešte nedostali do zahraničia. Neskôr mu bolo aj toto vytknuté s tým, aby bol vyšetrujúcim sudcom doma a neutekal do zahraničia.
Pátranie rozšíril aj na známych kostolných vlamačov. To tiež nebolo jednoduché, keďže tunajšia polícia nemala medzinárodný register. Tak sa podarilo vypátrať a zatknúť 10 rokov skrývajúceho sa kostolného vlamača Bertalana Balogha. Ten sa už v roku 1929 vlámal do Dómu ako aj do Kostola dominikánov. Napríklad jeho otlačky zaslala pražská polícia. V tomto prípade však nemal dokázateľnú účasť.
Vyšetrovanie stále viac ukazovalo na človeka dobre znalého vnútorných pomerov. Aj zápisnice s vypočutými svedkami dávali do popredia človeka z cirkvi. Ten však mal dobré konexie nielen v samotnom meste, ale aj na vysokých miestach, keďže bol členom hornej komory. Využijúc svoje známosti sa mu podarilo odstaviť vyšetrujúceho sudcu, ktorý sa príliš držal svojej prísahy a objasnenia pravdy, a ktorý sa opovážil zaradiť ho medzi podozrivé osoby. 29. mája 1940 dr. Dezider Fülöp, predseda prokuratúry uznesením zastavil ďalšie vyšetrovanie.
Prekvapujúco ukončené vyšetrovanie vyvolalo oprávnené rozhorčenie jedine u mešťanostu dr. Alexandra Pohla, ktorý v dosť ostrom podaní postúpil vec hlavnému prokurátorovi. Zaujímavé na tomto prípade je, že napriek tomu, že sa jednoznačne dokázalo zlyhanie ľudského faktora, ako aj nesmierna nedbanlivosť, nebol nikto potrestaný. "Odmena" 200 pengő vypísaná prelátom barnabášom Tostom nestačila ani na pokrytie nákladov na pohonné hmoty detektívov, ktorí sa zúčastnili na vyšetrovaní.
Je na zamyslenie aj fakt, že veľká časť ukradnutých pokladov bola vystavená v roku 1938 v Prahe na výstave slovenského umenia. Neupútali náhodou pozornosť určitých "záujemcov"? Z dobových dokumentov vysvitlo aj to, aká byrokracia bránila práci takého človeka, ktorý chcel rýchlo a účinne konať. Ani chvíľku nemohol cítiť podporu svojich prestavených, ba naopak, musel sa presvedčiť, že svojou iniciatívou a odkrývaním pravdy kope hrom nie páchateľovi, ale sebe.
Týmto sa úradne uzatvoril prípad. Osoba páchateľa, alebo páchateľov do dnešného dňa nie je známa ako je neznáme ja miesto pokladu. Záhada, ktorá čaká na vyriešenie.
Autor: JURAJ HALÁSZ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
