venovať skriptám, knihám, zborníkom a poznámkam. Po trinásťtýždňovom prednáškovom cykle a zhruba mesačnom drvení sa všetkých, pre život a moje budúce povolanie "potrebných" vedomostí a informácií, vidím televízor. Zapnutý. Nevypínam.

Otváram oči, neskôr aj ústa. Zastavuje sa mi dych, pridáva sa rozum. Pomaly, držiac sa kresla, si sadám. Napínam šedú mozgovú kôru, sluch i zrak. Snažím sa presvedčiť samu seba, že snívam. Absurdnosti, ktoré sa mi vyškierajú z obrazovky, nie sú naozaj. Tvorcovia reklám nás totiž nemôžu mať za (až)takých menejcenných, neinteligentných tvorov. Hádam nemyslia vážne, že budú národ kŕmiť takými nezmyslami a klamstvami.

Na jednej strane rozumiem, že aby biela bola belšia, propagujú svoj produkt ostošesť. Neučíme však snáď deti v školách, že ak je niečo biele, belšie to byť nemôže? Železo tiež nebude železnejšie.

A čo tie krásne šaty, ktoré jej tak dokonale sedia? Sú nové? Musia byť nové, pozrite sa na tie farby. Prečo tak krásne žiaria? Prací prostriedok je predsa súčasťou kabelky každej šikovnej gazdinky, spolu s náhradnou žiarovkou, kladivom a inými nevyhnutnými a najmä praktickými pomôckami. Neoceniteľnou pomocou je aj kamión, ktorý keď prejde mestom, rozsvieti ho. Úsporne raňajkovanie budúcnosti vidia reklamní mágovia v sušienkach, ktoré vám dodajú energiu na celé dopoludnie. Slová starej pani učiteľky o základe dňa, ktorý spočíva v raňajkách je zrazu bezpredmetný. Platí to, čo povie sporo odetá slečna. Platí to, čo tvrdí reKLAMa.

Skôr, ako sa začne ďalšia originálna zvučka siaham po diaľkovom ovládači a dúfam v skorý návrat ku skriptám, knihám, poznámkam. Pre istotu. Neriskujem stavy, kedy by som namiesto mobilu a kľúčov nosila v kabelke aviváž.