povolaniach, ako remeselníci a zamestnanci priemyselných podnikov. Veľkú skupinu obyvateľov tvorili študenti, vojsko a preto Košice označovali ako posádkové mesto. V roku 1901 bolo v meste 2057 voličov.

Ak bolo 20 tisíc občanov v meste zárobkovo činných a voličov iba 2057, natíska sa otázka: prečo iba tak málo? Podľa bibliografie Štátnej vedeckej knižnice "Politický život v Košiciach" počet voličov veľmi nevzrástol ani do roku 1918. keď ich bolo pred vznikom ČSR 6329.

Malá skupina inteligencie ovládla politický a kultúrny život, na hospodárskom sa podieľali priemyselné podniky - z nich iba 24 zamestnávali nad 20 ľudí. Jeden podnik mal nad tristo zamestnancov a tisíc zamestnávala jediná továreň: tabaková. Hospodárstvo Košíc ovplyvňovali maloremeselníci a maloobchodníci a na vytváraní politického vedomia sa značnou mierou podieľalo úradníctvo. Stredoškoláci a poslucháči vyšších škôl prostredníctvom svojich profesorov vplývali na politický život svojou účasťou na demonštráciách, či už kladným alebo záporným postojom, taktiež na politických zhromaždeniach. V podnikoch a dielňach pracovalo 3-tisíc robotníkov a celkovo bolo r. 1900 v robotníckych povolaniach zamestnaných vyše 10 100 ľudí, z nich polovicu tvorili ženy. V tomto počte sú aj nádenníci, sluhovia a slúžky - až 2 850. (Slúžky mali s vojakmi na košickom korze na Hlavnej vyhradenú celú jednu stranu korza, druhú ostatní.) Práve takáto početná vrstva obyvateľov, ako bola robotnícka, nemala volebné právo zo zákona. Preto sa ho dožadovali aj demonštráciami.

Kto mal volebné právo

Uhorské volebné právo bolo ustanovené zákonom. Ten článkom 5/1848 priznával volebné právo všetkým občanom Uhorska - má sa rozumieť mužom - nad 20 rokov. Museli však spĺňať ďalšie podmienky majetkové alebo vzdelanostné. Ustanovenia tohto zákona spresňoval ďalší zákon z roku 1874 a doplnený bol ešte ďalšími trestnoprávnymi nariadeniami o priebehu a právoplatnosti výsledkov volieb. Platil až do roku 1913, odkedy sa v Uhorsku nekonali parlamentné voľby z dôvodu vojnových udalostí.

Aké teda boli tie ďalšie podmienky, ktoré museli spĺňať muži, aby mali volebné právo? Museli mať dom, za ktorý platili domovú daň, alebo vlastniť pôdu, zdanenú poľnohospodárskou daňou z čistého výnosu 16 zlatých. Ak bol muž obchodník alebo remeselník a platil 105 zlatých základnej dane z príjmu alebo remeselník a zamestnával aspoň jedného tovariša. Koho oprávňovalo vzdelanie zastávať nižšie úradnícke miesto, a kto bol stredoškolák, vysokoškolák, člen akadémie, spĺňal podmienky vzdelanostného cenzu pre volebné právo. Muži po dosiahnutí 24 rokov s aktívnym volebným právom mali aj pasívne volebné právo, museli však spĺňať podmienku: ovládať natoľko maďarský jazyk, aby mohli v ňom vykonávať poslanecké povinnosti. Volebné právo malo podľa týchto podmienok iba 6 percent obyvateľov. Maďarská štátna moc v Uhorsku nedovoľovala ani pomyslieť, nie že uskutočniť reformu takéhoto volebného práva. Návrhov na nový volebný zákon bolo viac, ale každý rátal s takým zložením "hore", že to bolo vždy v prospech Maďarov. Po voľbách v roku 1901, keď sa nemaďarské národy dožadovali všeobecného volebného práva, opozičné strany v parlamente pochopili, že je potrebné zreformovať uhorský volebný systém. Aj ony vykľučkovali z tohto problému návrhom priznať volebné právo iba tým, ktorí vedia čítať a písať po maďarsky, takže sa neuskutočnil ani tento krok, ktorým by sa mohlo vstúpiť na cestu reforiem, primeraným vývoju spoločnosti.

Mestské voľby pred 150 rokmi

Tak, ako si súčasné mestá volia svoje mestské orgány - mestskú radu a zastupiteľstvo, bolo to tak aj v slobodných kráľovských mestách. Tie boli podľa počtu obyvateľstva rozdelené na malé do 12 tisíc obyvateľov, stredné od 12 do 30 tisíc a veľké nad 30 tisíc, čo malo okrem iného vplyv na počet členov mestského zastupiteľstva. Podľa zákona mali aktívne volebné právo všetci obyvatelia každého mesta, okrem žien, ktorí spĺňali určité právne a majetkové podmienky, ako svojprávnosť, plnoletosť, bezúhonnosť, ktorí aspoň 1 rok vlastnili v meste dom alebo pozemok, zapísaný na ich meno alebo na meno manželky v hodnote 300 zlatých v malom meste, 700 zlatých v strednom a tisíc zlatých vo veľkom meste. Alebo ak namiesto domu už jeden rok mali v meste svoje sídlo ako remeselníci, registrovaní obchodníci, továrnici, majitelia dielní alebo obchodu a ako remeselníci pracovali aspoň s jedným tovarišom. Advokáti, lekári, inžinieri, umelci, profesori, žijúci v meste aspoň jeden rok, ktorí platili nájomné v malom meste 40 zlatých, v strednom 60 a vo veľkom 80 zlatých. Aktívne volebné právo mali aj všetci občania, ktorí žili v meste už dva roky a mali príjem zo svojho zárobku alebo kapitálu, ktorý bol tiež uvedený pre tri kategórie miest. Košice patrili k stredne veľkým mestám v roku 1848. Voľby v Košiciach boli v máji 1848 v štyroch volebných okresoch a trvali 16 dní. Bolo zvolených 85 členov mestského zastupiteľstva, všetci mestskí úradníci, mešťanosta ako prvý muž, ktorý viedol agendu mestského úradu. Druhým mužom bol richtár, ktorý zodpovedal za mestské súdnictvo. Novozvolené vedenie (fungovalo hneď po svojom zvolení, ale voľby pokračovali) zvolilo členov týchto komisií: trhového súdu, zdravotnej, stavebnej, okrášľovacej, účtovnej, na čele ktorých stáli radcovia a významnejší členovia mestského zastupiteľstva. Toto zvolilo mestských komisárov do všetkých cechov, kapitánov a podkapitánov košických mestských štvrtí.