cez víkend zatvorené, nezbláznili z výsledkov, resp. dohôd, čo sa urobili. Nie je jasné, či dnešné ráno, keď banky a burzy otvárajú, budú už múdrejšie a obozretnejšie od včerajšieho večera. Toto časovanie však jasne ukazuje, ako si politici dôverujú aj v tom najjednoduchšom umení, čo s ich rolou súvisí - komunikácii krízy.

Predstava, ako Topolánek s Barrosom, Merkelovou a spol. vystúpia na tlačovej konferencii, a vzápätí sa burzové indexy zrútia o nejakých ďalších päť bodov, dáva plastický obraz aj o tom, čo si myslia trhoví hráči o týchto politikoch. Respektíve opatreniach, ktoré prijímajú. Pričom treba povedať, že väčšina riešení, ktoré sa rodia, ide na ruku lobistom všetkého druhu a vyznania, ktorých optimizmus by teda mal aspoň časť nedôvery vyvažovať. Teda teoreticky. Napríklad šrotovacia prémia, ktorú za jasotu všetkých dotovaných domácich producentov prijal Fico (a ktorá vyjde slovenských daňových poplatníkov, vrátane tých sociálne najodkázanejších, čo žiadne auto v živote nekúpili a ani nekúpia, až na jednu miliardu Sk), by mala zdvihnúť kurzy automobiliek a primäť investorov, aby do nich vkladali vlastné peniaze. Nie? Trebárs aj do firmy Opel, ktorej však ani 2500-eurový bonus nemeckej vlády na zošrotovaný tragač nepomáha. A tak tá istá vláda, našťastie nemecká v tomto prípade, jej prispeje ešte raz z druhého vrecka. Nič moc, hovorí sa len o 3 miliardách eur, čo je v porovnaní s doterajšími intervenciami nemeckej vlády proti kríze (raz 30 a ešte raz 50 miliárd eur) doslova drobnosť. Že?

Nezávisle na tom, čo v Bruseli riešili a vyriešili, zblázniť by sa mali ani nie trhy, ale voliči. Šrotovací bonus, ktorý so Slovenskom si "osvojilo" už desať krajín, je síce nevinná (relatívne nevysoký objem zdrojov), ale názorná inštruktáž, že politici "liečia" krízu nielenže nesprávnymi nástrojmi, ale dokonca presne takými, ktoré krízu vyvolali. Pretože to, že áut sa kupuje menej ako v časoch konjunktúry, ktorá bola umelo povzbudzovaná "lacnými" peniazmi a štátnymi podporami (investičné stimuly!!), je prirodzený dôsledok spomalenia ekonomiky. Nie je možné, ale - naopak - neudržateľné, aby spotreba čohokoľvek (!!), napríklad aj áut, rástla až na veky vekov každoročne napríklad o desať percent. Politici znásilňujú hospodárske cykly. Či z úzko egoistických pohnútok, alebo hlúposti nechcú vziať na vedomie, že spotreba čohokoľvek nie je účel a zmysel, ale prostriedok spoločenského napredovania, a ak narazí na svoj strop, je len a len prehlbovaním a zhoršovaním krízy ju udržiavať vytváraním bubliny z verejných zdrojov, ktorá len zvyšuje dlhy.

Veľmi rozšírený názor, že podstate svetovej krízy nerozumie dnes vôbec nikto, je na debatu. To, čo na debatu nie je ani sekundu, je, že jej nerozumejú, resp. rozumieť nechcú, politici.

PETER SCHUTZ