dvadsať divadelných postáv. Jeho "domovom" je Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, okrem toho hosťuje na pražských a brnenských divadlách. Zúčastnil sa štyroch filmových projektov a šiestich inscenácií. Okrem tanca a spevu sa venuje aj šermu a stepu. Aktívne ovláda anglický, nemecký a ruský jazyk. Vo svojej sľubne vyvíjajúcej sa kariére pokračuje účinkovaním v svetovej premiére muzikálu František z Assisi.

Kedy si po prvýkrát "ochutnal" z herectva? Túžil si byť od malička hviezdou?

- Moje pôsobenie na doskách, hoci len ochotníckych, začalo, keď som bol na strednej škole. Ako obchodník (zo ZŠ som sa neprihlásil, ako by sa mohlo zdať, na konzervatórium, ale na obchodnú školu - bolo to predovšetkým prianie mojich rodičov, aby som mal remeslo v rukách) som praxoval v školskom bufete a tam si ma všimla jedna umelecká vedúca. Chodil som totiž na školu, ktorá mala zriadené takzvané "stredisko umeleckej činnosti". Vraj mám zaujímavý hlas a či by som nechcel urobiť nejakú rozhlasovú reláciu. Keďže som bol za každú zábavu, tak som kladne prikývol a po relácii ma zlanárila aj na divadelné dosky - vtedy ešte školské - takže moje prvé divadelné predstavenie, v ktorom som nakoniec účinkoval, sa volalo K babce pre kapce. Akási dospelácka verzia Červenej čiapočky. Užil som si to a prvýkrát mi zachutil potlesk publika, čo je pre divadelníka niečo ako droga. Vtedy som sa rozhodol, že chcem divadlo robiť za každú cenu.

Ako si sa dostal k úlohe sultána v muzikáli František z Assisi? Predsa len je to svetová premiéra, takže predpokladám, že záujem o obsadenie bol vysoký.

- Ako každý z účinkujúcich som musel prejsť konkurzom a vonkoncom nebolo jasné, či ma vezmú. Pozvanie na konkurz prišlo dokonca až potom, ako ma umelecký šéf nášho divadla uvidel hrať na jednom z absolventských predstavení v Brne, kde som vyštudoval akadémiu múzických umení. Bolo to jedno z mojich obľúbených predstavení v Brne. Ale pozvanie samozrejme nebolo automatickou vstupenkou do muzikálu - musel som absolvovať hereckú, tanečnú i spevácku časť a až na základe rozhodnutia režiséra Martina Kákoša som získal postavu Sultána.

Prečo práve Sultán?

- Toto ani nie je otázka na mňa, ako skôr na režiséra. Keď sa robí konkurz na muzikál, zvlášť pôvodný, zvyčajne sa hľadajú nejaké herecké typy do postáv, ktoré sa hodia do ich predstáv. A je samozrejmé, že ich nikto iný nepozná. Iné je to u muzikálov, ktoré sú známe (West Side Story, Cats...) - tam skutočne už i sám záujemca vie, do čoho ide a danú pieseň postavy si čo najdôkladnejšie pripraví. A či sa na mňa postava Sultána podobá? Keďže každej postave herec dáva kus zo seba, tak istá podobnosť tam byť môže...

Ako sa ti pozdáva táto úloha?

- Než som dostal do rúk scenár a hudbu, bol som trochu skeptický k téme. František z Assisi - to bude zrejme niečo náboženské. Mal som strach, že to bude vyzerať ako jeden z prvých pôvodných slovenských muzikálov Evanjelium o Márii - čisto náboženská tematika. Nie som práve človek, ktorý by sa zaujímal o "kresťanských svätcov". Preto som bol rád, keď som dostal do rúk scenár i hudbu a presvedčil sa, že nejde čisto o náboženskú tematiku, ale o veľkú ľudskú výpoveď. Mottá chudoby, prostoty a lásky, ktorými sa riadil František, nie sú výhradne témami náboženskými, ale predovšetkým ľudskými. Bol som rád, že Martin Kákoš sa rozhodol celú tému prebrať z tohto, dovolím si tvrdiť, hlbšieho hľadiska. K tomu originálna a skvelá hudba Gaba Dušíka ma takmer okamžite ubezpečila, že pôjde o kvalitnú produkciu. A návštevnosť i kladné reakcie publika mi zatiaľ dávajú za pravdu.

Je náročné byť hercom?

- Každá práca je náročná. Či už ide o divadlo alebo čokoľvek iné. Pre mňa práca na tomto muzikáli bola síce už druhou prácou. Prvá bola na JAMU v pôvodnom absolventskom muzikáli Vznešené vášne aneb Jindřich VIII. a jeho šest žen. Ale priznávam, mal som veľké obavy ako zvládnem, sťaby čerstvý absolvent, skĺbiť tri dôležité zložky muzikálu - hrať, spievať a tancovať súčasne. Vyštudoval som totižto činoherné herectvo, kde sa na tanec a spev až taký dôraz nekládol. Veľmi taktne som na to upozornil choreografov. Veľmi mi to nepomohlo, pretože mi nič neodpustili a musel som drieť na všetkom rovnako, ako ostatní. Ale tie takmer tri mesiace tvrdej práce nakoniec priniesli nejaké ovocie a som rád, že sa postava Sultána páči.

A čo spolupráca s personálom, režisérom a kolegami?

- Som rád, že sa ma na to pýtaš, pretože nielen sám človek tvorí divadlo. Dobrá inscenácia závisí na kvalitnom tíme ľudí. Od presnej predstavy režiséra, cez kvalitnú muziku, dobre zvládnutú choreografiu tanečníkmi, dôsledným komparzom, technikou, garderóbou, maskérňou, šepkárkou, inšpicientmi až po hostesky uvádzajúce diváka na jeho miesto. Musím povedať jedno a s čistým svedomím, že nikde som sa doposiaľ ešte nestretol s tak výborným kolektívom, ako je tu v prešovskom divadle. Nepreháňam! Všetci do jedného robia svoju prácu poctivo a dôležité je, že si rozumieme nielen umelecky, ale predovšetkým ľudsky. Vtedy je energiu cítiť na javisku a divák si ju nemôže nepovšimnúť. To je jedno z kúziel prešovského divadla.

Čo pre teba znamená publikum? Existuje akési prepojenie medzi divákom a hercom?

- Publikum, ako som už spomínal, a jeho potlesk, je pre mňa obrovská droga. Po prvýkrát som na tak obrovskom javisku hral až v Prešove v Báthoričke, ktorá mala v novembri minulého roku derniéru. Bol to úžasný pocit, keď tlieska toľko ľudí a potom ti tzv. "standing ovation" dajú najavo, že sa im predstavenie páčilo. Ale či už je scéna väčšia či menšia, ak sa predstavenie páči, vznikne akési prepojenie, kde sa energia prenáša z herca na diváka a naopak.

Mávaš trému pred vystúpením? Vie ťa "zložiť", alebo ťa povzbudí k lepšiemu výkonu?

- Keď ti na divadle záleží, nemôžeš ho robiť mechanicky (i keď by so mnou zástancovia Diderota nesúhlasili). Je to obrovská zodpovednosť voči kolegom, voči divákovi, aby si to zvládol a nepokazil. Takže sa to dá nazvať i trémou. Nie je možné ponechať nič náhode a je nevyhnutné riadne sa pripraviť.

Madonna sa pred vystúpením s kapelou pomodlí. Máš aj ty svoj rituál?

- Prezradím niečo zo zákulisia, snáď mi to dievčatá prepáčia… Mám taký rituál s mojimi orientálnymi tanečnicami a vždy sa ich spýtam: "Dáme to?" A oni mi odpovedia, či súhlasne prikývnu, alebo len usmejú. Vzniklo to náhodou, ale myslím, že nás to nabudí, a my sme potom kompaktní… (smiech)

Ako je to dnes s ponukami? Má muzikálový herec príležitosť využiť svoj talent naplno?

- Táto téma je veľmi zložitá a myslím, že nie som úplne kompetentný na ňu odpovedať. Nie je to ľahké… Veľa sa toho nenakrúca a ak už sa točí, väčšinou si to vyberú známi herci. Hold, veľa vecí nie je o kvalite, ale o peniazoch…

Čo "brepty" počas predstavenia? Ocitol si sa niekedy v situácii, kde si musel zachovať chladnú hlavu? A dá sa to vôbec?

- To sa stáva často. Trebárs vo vypätej scéne v Kráľovi Learovi, kde hrám oslepeného Glostra a chcem spáchať samovraždu. Kolega mi namiesto: "Neslyšíš, vrany a kafky lítají nad tvou hlavou…" povedal: "Neslyšíš, vrany a krafky lítají nad tvou hlavou…" a obecenstvo do výbuchu a kolega tiež. No a spáchaj po niečom takom vážnu samovraždu. (smiech)

Pracuješ v súčasnosti na niečom novom?

- Doposiaľ hosťujem v Prahe a skúšam jednu alternatívnu inscenáciu v Brne. Tu v Prešove sa teším na slovenskú premiéru známej rozprávky Šialene smutná princezná, ktorá sa v týchto dňoch začína pripravovať.

Autor: VLADIMÍR DOBDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.