pozadí lásky... To všetko obsahuje dielo s názvom Babka Holmesová. Ide o literárnu prvotinu mladého autora Martina Hlavatého zo Spiša. Ňou pootvoril vlastné brány do sveta písania, netušiac, že sa vydáva smerom, ktorý mu je súdený. Odvtedy jeho písanie prinieslo so sebou viac ako sedemdesiat poviedok a talentovaný Novovešťan cíti blížiacu sa príchuť literárneho debutu. Ako však sám vraví, debut je prvým dieťaťom a unáhliť ho nechce. „Radšej si na to počkám, kedy to bude literárne prirodzené, ako to chcem a cítim...."
SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Martin Hlavatý je viacžánrovým talentom. Popri písaní prózy - poviedok, ktoré sú pre neho tým pravým orechovým, koketuje aj s poéziou. Okrem toho sa venuje dramatickej tvorbe. Založil vlastnú divadelnú skupinu théâtre sOuRiRe v Hnilčíku, kde sa podpisuje pod námety, scenáre a réžiu. Cudzia mu nie je ani hudobná tvorba, presnejšie hudobné texty pre sólových muzikantov, kapely či projekty. Je aj zakladateľom internetového nepravidelníka sVetY, ktorý píše a dáva priestor hudbe, literárnej tvorbe, výtvarnému umeniu, fotografii, potulkám po svete, či adrenalínovým športom.
„Nič som nemusel, iba chcel..."
Martinove dotyky s literárnym svetom sa začali spomínanou Babkou Holmesovou. Pisateľskou inšpiráciou mu bol Peter Pišťánek. Skutočných kamarátov zo stredoškolských čias zasadil do istých charakterov a ako sám priznal, hovel si v radosti z napísaného. Okolie nešetrilo chválou. Prvá návšteva miestneho literárneho klubu ho však vrátila na zem. „Ako 'veľký' autor s trojročnými pisateľskými skúsenosťami pretavenými do niekoľkých diel, som bol v tom, že už len ich vydať a hor sa do sveta.... Ihneď som zistil, že je literatúra a literatúra, písanie a písanie. Dodnes ľuďom z klubu vďačím, že ma vzali medzi seba. Autorsky som tu vyrástol. Dnes, keď k nám príde niekto nový a počujem ho čítať svoje prvé dielko pred ostatnými, vidím seba pred pár rokmi. Niektorí prišli a odišli. Ja som nič nemusel, iba chcel. Vedel som, že je to moja cesta," odvíja niť spomienok mladý autor, ktorý sa k detektívnemu žánru už nevrátil.
Neškatuľkovaná inšpirácia
Učarovala mu krátka próza. Jeho poviedky sú naplnené vzťahmi v akejkoľvek podobe, či polohe. Život a jeho odvíjanie je leitmotívom jeho tvorby. Tej sa intenzívne venuje už osem rokov, jeho nevyčerpateľným inšpiračným zdrojom je život a ľudia na dedine. Udalosti, čo sa okolo neho dejú, osudy, ktoré sa odvíjajú, i príbehy bežných ľudí. „Myšlienku, ktorú nosím v hlave, obstaviam príbehom. Ako nahú bábku ju odejem do šiat príbehu a charakteru postáv. Hoci nie som z vidieka, mám k nemu blízko. Nájdete tu také príbehy, pri ktorých si poviete, že to v 21. storočí už nie je ani možné. Dnes, keď už aj na kávu chodíme cez internet, na dedine nájdete niečo, čo vás pohne a nemusíte ísť ani s davom," zamyslí sa Martin.
Kritika vs. ješitnosť
Začať s písaním nebolo pre M. Hlavatého ťažké. To najťažšie bolo prijať kritiku. „Zo začiatku som písal veľa. Potreboval som sa doslova vypísať. Dnes veci nechávam vychladnúť, dozrieť. Vraciam sa k nim. Čerstvo napísaná poviedka zväčša nie je vhodná na publikovanie. Snažím sa ju vybrúsiť ako diamant. Každý autor je svojím spôsobom ješitný. A do konca s tým zápasí. Ale prijať kritiku a uvedomiť si, že vás posúva dopredu, bolo aspoň pre mňa novým zistením. Spišský literárny klub má veľmi kvalitných autorov, ktorých si vážim a uznávam. To, že sa k mojej tvorbe vyjadrujú, je pre mňa veľmi produktívne. V tejto komunite je úprimnosť, snaha literárne pomôcť. Mladý človek, ktorý sem príde, nie je falošne poklepkávaný po pleci s konštatovaním, aké je to skvelé. A to človeku pomáha. Rovnako dôležité je konfrontovať svoju tvorbu na čítaniach, súťažiach, na verejnosti. Spätná väzba je veľmi dôležitá," zdôrazňuje autor poviedok.
Debutovať s pokorou
Knižný debut berie s vážnosťou a pokorou. Do spisovateľskej pozície sa nerád štylizuje. „Som iba mladý autor, ktorý má pred sebou svoj debut," hovorí Martin. „Budem to považovať za uzavretie určitého obdobia. Pociťujem, že to potrebujem dať vonku. Je to normálny rast, ale nechcem to urobiť chodením z dverí do dverí a prosením o vydanie. Ľahšou cestou nekráčam. Nechcem, aby to prišlo príliš skoro, bez vyzretia. Radšej si počkám, aby som neľutoval. Ak by som niečo obišiel, preskočil, mrzelo by ma to a to by si moja literárna tvorba nezaslúžila," dodáva M. Hlavatý.
--ÚRYVOK Z DIELA--
M. Hlavatý: Č(I)ARY
Augustové ráno si pomaly rozčesávalo strapaté vlasy v parku. Pod lavičkou spala láska z poslednej noci. Vedľa fľaša lacného vína bez hlavy a dve nedofajčené po...
"Robili to postojačky...," prisadol si vietor. "...a ona mala ešte len dvanásť!" vytiahol nôž, vyrezal ďalšiu čiaru do kôry starej borovice a stratil sa niekde za jej rozospatými sestrami.
Spoza nich sa vynorila žena. Oči zapichnuté do zeme. Za sebou ťahala širokú sukňu posiatu malinovými fľakmi a na chrbte plátený batôžtek. Mrmlajúc prešla okolo obrastenej sochy starca s ohryzeným klobúkom. Sedel v prútenom kresle, čítal tú istú knihu čo včera, a čakal na smrť.
Parkom sa rozľahol plač.
Žena zastala. Rozviazala si uzol pod krkom a sadla na lavičku. Z blúzy vystrčila naliaty prsník. Dieťa sa lačne prisalo.
Starec prestal čítať. Zložil si okuliare a pozoroval ich. Cítil, ako mu mäknú líca a svrbí ho v dlaniach. Po dlhom čase ho znova ktosi oživil. Nad jeho hlavou čosi zakrúžilo a s veľkým krikom mu sadlo na rameno. Stará vrana sa prišla vyžalovať, pomyslel si. Vytiahol z vrecka suchý chlieb a ponúkol jej.
Pohŕdavo ho odmietla. Pyšne našuchorila perie a nenávistne zabodla kovové okále do nevinného stvorenia.
Doškriabané ruky matky tuhšie privinuli dieťa k sebe.
Čierna striga dvihla zobák, roztiahla krídla a začala krákať. Starec pochopil a smutne sklopil zrak.
"Krá, krá ..." ozývalo sa nad parkom stále mocnejšie.
Matke akoby odrazu čosi počarovalo. Prudko vstala, položila dieťa na lavičku a stratila sa v nemých ústach ulice.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
