strávil v ďalekom svete, si odniesol nielen tisíce nádherných snímok, ale aj hlboko vryté zážitky, na ktoré sa nezabúda. Snom Alexandra Jirouška je však vybrať sa aj do Južnej Ameriky.

Predohrou k ceste talentovaného fotografa bola výstava v bratislavskom Slovenskom národnom múzeu k jeho sedemdesiatke s názvom "Od Tatier k Dunaju". Práve ona totiž spustila doslova lavínu záujmu Ministerstva zahraničných vecí o kolekciu nádherných snímok malebných slovenských krás, ktoré by naše Slovensko reprezentovali v zahraničí. A tak putovali fotografie najprv do Lisabonu, odtiaľ do Madridu, Ríma, Forli, Bruselu a za veľkú mláku, kde sa dodnes presúvajú z miesta na miesto. "Následne ma oslovil náš veľvyslanec v Írsku a prejavil o danú kolekciu záujem. Keďže však práve putovala z Bruselu do USA, nebolo možné ju prezentovať, a preto som preňho vytvoril ďalšiu, ktorá potom bola vystavená v Corku, Dubline a v meste Galway na západnom pobreží Írska. No a na pravidelnom stretnutí veľvyslancov v Bratislave na Ministerstve zahraničných vecí bola kolekcia vychválená, a tak sa mi v jeden krásny deň telefonicky ohlásil slovenský veľvyslanec z Pretórie v Juhoafrickej republike, Prešovčan Pavol Ivan, že ju chce, pretože sa v Kapskom meste otvára Slovenský honorárny konzulát a pri tejto príležitosti by rád predstavil Slovensko vo fotografii" zaspomínal si na to, čo predchádzalo jeho neopakovateľnej ceste do exotickej, no dnes už neuveriteľne hospodársky a kulturne vyspelej krajiny A. Jiroušek.

Cieľ cesty mal dôkladne prešpekulovaný

A tak sa do ďalekej cudziny vybral v máji 2007 spolu s výberom svojich fotografií osobne. Keďže mu však ponúkli, že mu môžu preplatiť len cestovné výdaje a tri dni pobytu, rozhodol sa inak. "Povedal som si, tak to teda nie.

Keď sa už ja do tých končín dostanem, chcem tam byť aspoň dva týždne a vidieť všetko, čo som si vysníval z časopisov. Samozrejme, že som si všetko platil, ale neľutujem. Lebo keby som išiel s cestovkou, videl by som toho oveľa menej a za oveľa viac peňazí. Takto som mal špičkové veci, ktoré musím navštíviť, prešpekulované a naozaj som ich aj všetky videl."

Černoškovia vyhrávali Tancuj, tancuj

Po príchode do Kapského mesta bol ubytovaný spolu s opernou speváčkou Adrianou Kohútkovou a jej klaviristom pár dní v jednom luxusnom hoteli. Otvorenie konzulátu bolo totiž spojené nielen s výstavou, ale aj s operným recitálom. Vystúpil však aj detský sláčikový orchester, ktorý vedie Slovák Peter Vetro a v ktorom väčšinu tvorili černošské detičky. "Pre mňa bolo zážitkom vnímať, ako z ich husličiek zaznievajú tóny pesničky Tancuj, tancuj, vykrúcaj," nevie zabudnúť fotograf. "Cez voľné chvíle nás jedno dopoludnie vyviezli na Stolovú horu, čo bol teda obrovský zážitok. Je to hora, ktorá vyrastá rovno z mora do výšky tisíc metrov a lanovkou sa na ňu dostanete za sedem minút. Kabína lanovky sa otáča dookola, takže máte neskutočný výhľad na krajinu, ktorá je až dramaticky divoká."

V jedno nedeľné popoludnie si to v Kapskom meste zamieril do prístavu, kde bol svedkom zabávania sa domorodcov. "Cestou som začul tóny hudby a uvidel amatérsku skupinu, ktorá si hrala len tak pre svoje potešenie. Keď som sa ich spýtal, či si ich môžem odfotografovať, povedali: Môžeš, ale kúp si cédéčko. Tak ho mám doma a veruže ho aj počúvam." Okrem muzikantov ho zaujali aj černošky, ktoré mu na žiadosť zvečniť si ich kopli k nohe papierovú škatuľku na drobné, aby nezabudol, čo sa patrí. "Cez týždeň sa živia pomocnými prácami, ale v nedeľu sa vyobliekajú do domorodých krojov, spievajú a tancujú."

V černošskej štvrti ho chránili černosi

V Kapskom meste sa pán Jiroušek zoznámil aj so Slovákom Slavom Mrázikom, ktorý pôvodne pôsobil vo filharmonickom orchestri v Bratislave, ale pred dvanástimi rokmi vyhral konkurz na miesto sólistu vo filharmonickom orchestri v Kapskom meste. Týždeň býval uňho."Zariadil mi bohatý program, najzaujímavejšia však azda bola návšteva výchovného koncertu v škole v černošskej štvrti. Ešte stále to mám pred očami. A mal som tam aj zaujímavú príhodu. Cez prestávku som sa sám vybral do ulíc, hoci ma vystríhali, aby som si dal pozor, lebo je to tam nebezpečné. Napokon som sa výborne porozprával s postarším černochom, odfotografoval som si ho aj s troma ďalšími černoškými chlapcami, ktorí k nám medzičasom pribehli. A pri odchode ma upozornili: Pane, zavrite si brašňu, lebo tu ste v černošskej štvrti, tu je to nebezpečné," smeje sa.

Z Kapského mesta letel do Johannesburgu, čo je približne 1600 kilometrov. "Býval som na ambasáde, veľmi pekne sa o mňa starali a najviac sa mi páčila návšteva prírodného parku Pilanesberg. Na jeho okraji je exkluzívne stredisko Sun City, ktoré je takou atrakciou, že si to našinec nevie ani predstaviť."

Našťastie nestretol komáre

Vyvrcholením celého pobytu bol ale podľa fotografa jednoznačne pobyt v Krugerovom národnom parku, ktorý je najväčším na svete. Zabezpečila mu ho Slovenka Táňa Spinaze, majiteľka cestovnej kancelárie v Pretórii. "Žasol som nad tým, ako si tam všetky africké zvieratá voľne nažívajú. Je to samozrejme ohradené, ale krížom krážom cez park vedú cesty a návštevníci hľadajú zvieratá. Ja som býval týždeň v kempe priamo v parku a bolo to jedinečné. Ohradení sme boli ostanatým drôtom nabitým elektrinou a žirafy nám spoza plota pozerali do okien. Bol som tam v tom čase jediným hosťom, lebo to bolo koncom sezóny. Aspoň ale neboli vysoké teploty a našťastie ani žiadne komáre." Počas celého pobytu sa našťastie nič neočakávané nestalo a okrem leoparda videl pán Jiroušek na vlastné oči všetky zvery. "Bola to skrátka nádhera. Ani presne neviem, koľko fotografií som urobil, budú ich tisíce. Ešte som ich ani nezrátal. Mám ich len v počítači a podľa potreby vyberám. Už však uzrel svetlo sveta môj kalendár o Južnej Afrike."

Na svojom konte má vyše 120 kníh

O oddychu nemôže byť u pána Jirouška ani reči. "Ja skrátka oddychujem pri práci. Moja žena tvrdí, že mám prsty neustále zložené do obdĺžnika, cez ktorý sa dívam na svet. Všetko skrátka vnímam kompozične." Po pripravovanej knihe o drevených kostolíkoch by sa mal podľa všetkého, na základe dohody s martinským vydavateľstvom Neografia, pustiť do fotografického spracovania všetkých miest na Slovensku, ktoré patria do Kultúrneho a prírodného dedičstva Unesco. Na svojom konte však zatiaľ má čosi vyše 120 kníh. Skromne však podotýka: "Nie sú všetky úplne len moje. Sú medzi nimi aj také, v ktorých mám iba polovicu fotiek."

Prírodu miluje nadovšetko

Vyrátať všetky ocenenia košického fotografa by si vyžiadalo nemálo priestoru. Robia mu radosť, no najviac zo všetkého ho teší zdravie. "Hlavne to, že som vôbec ešte v tomto veku schopný chodiť, cestovať, nosiť fotoaparát a príslušnú techniku... Donedávna som ešte nosil dvanásť kíl, čo bola najmenšia výbava. Teraz sa mi to s nástupom digitálnej techniky trochu uľahčilo, ale nie je to až také kvalitné, ako som bol zvyknutý." Na prechádzky prírodou však nedá dopustiť. Miluje ju nadovšetko. "Keďže som prakticky vyrastal v Slovenskom raji, ako gymnazisti sme popoludní hodili tašky, sadli na bicykel a poďho do prírody. Občas som dokonca aj brigádoval tak, že som staval rebríky. Príroda ma sprevádza celý život. Aj teraz chodíme pravidelne na výlety, či sa lyžovať na Plejsy, Mlynky, alebo do Kavečian. Aj rodinu sa snažím viesť k tomu, že sa treba hýbať," dodáva čiperný fotograf.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.