v hospodárskom, politickom a kultúrnom živote Košíc, i zmeny v živote Košičanov. Nastalo obdobie vojnového hospodárstva a to podľa zákona "o mimoriadnych opatreniach pre prípad vojny" z roku 1912, kedy na svetovú vojnu nik ani len nepomyslel.
Všetko úsilie sa sústredilo na služby vedeniu vojny, takže záležitosti rozvoja mesta, rozpory a politické súperenie sa presunulo na vedľajšiu koľaj až do "doby skorého a víťazného konca vojny".
Zákon o mimoriadnych opatreniach
Zákon "o mimoriadnych opatreniach pre prípad vojny" dopĺňal ďalšie zákony. Z nich najviac postihol civilné obyvateľstvo zákon z roku 1914 "o vojnových služobnostiach", pretože podľa neho mohol štát žiadať od obyvateľov vecné a osobné služby. Muži do 50 rokov neskoršie aj ženy, boli povinní vykonávať vojnovú prácu, ak boli zdraví a neboli invalidní. Zákony z rokov 1915, 1916 a 1917 oprávňovali štát zásobovaním do hospodárskeho života. Štát mohol určovať ceny tovarov životnej potreby, podriadiť si ich výrobu, občanom nariadiť, aby mesačne hlásili množstvo týchto zásob, ktoré mali vo svojich komorách.
Podľa týchto zákonov v Košiciach podriadili vojenskému dozoru nielen mestské podniky - plynáreň, elektráreň - ale aj súkromné továrne, napr. Poledňákovu strojáreň, takže sa z nich stali počas vojny vojenské podniky. Tak to bolo v celom Uhorsku od roku 1914, kde táto militarizácia hospodárskeho života ešte viac upevňovala existenciu monopolov.
Odchodom mužov - vojakov na front sa v niektorých košických podnikoch znížil počet pracovníkov, takže v tých, ktoré riadilo vojenské vedenie a mužov nemohli nahradiť ženské pracovné sily, zaraďovali do výrobného procesu invalidných vojakov, dokonca aj vojnových zajatcov. Vojna spôsobila aj nedostatok surovín pre košické priemyselné podniky, pretože viazla alebo úplne sa prerušila ich doprava, takže mnohé obmedzili výrobu. Najväčšie problémy mala elektráreň a plynáreň od roku 1917, kedy bol nedostatok uhlia, v dôsledku čoho museli obmedzovať dodávku energie aj pre mesto, domácnosti, aj priemyselné podniky a iné prevádzky.
Spočiatku, po vypuknutí vojny, keď sa v regionálnej tlači objavovali články o viere vo víťazstvo rakúsko-uhorskej armády a o spravodlivej vojny (ako reakcii na atentát na následníka trónu), ľudia boli presvedčení, že vojna bude trvať krátko. Keď sa po troch rokoch, v roku 1917 začali prejavovať ťažkosti v zásobovaní, v nedostatku potravín, objavili sa špekulanti, ktorí bohatli z čierneho obchodu a ustavične sa zvyšovali dane, už si to nemysleli. Mnohé rodiny stratili živiteľov a hoci dostávali podporu, trpeli nedostatkom. Podľa posledného sčítania v roku 1910 mali Košice 44 211 obyvateľov, z ktorých bolo zárobkovo činných 21 997, pričom mesto bolo charakterizované ako "vidiecke s veľkým počtom vojska". Zamestnanosť žien bola malá a zvýšila sa počas vojnových rokov v podnikoch aj v úradoch, keď nahradila mužov.
Na dlhú vojnu krajina nebola pripravená
Počas vojnového hospodárstva bol vyhlásený bojkot dovážanému tovaru z Francúzska a Anglicka a pri výrobe nedostatkového tovaru vznikali špekulácie, predražovanie a nadmerné obohacovanie. Počas vojny vznikla v Košiciach vrstva zbohatlíkov, čierny a reťazový obchod prekvital aj v podnikaní. Od roku 1915 sa uzákonila tzv. vojnová daň pre podnikateľov, ktorí zarábali ročne nad 20 tisíc korún. V Košiciach ju platilo 120 občanov, ale asi to nemuseli byť majitelia priemyselných podnikov. Fabrík bolo v meste 34 a väčšina z nich pod vojenským dozorom, takže zisky z nich ich pôvodní majitelia nemali, pretože ich odvádzali na povinné pravidelne vypisované tzv. vojnové pôžičky. Vojnové pôžičky pripravili o peniaze aj mnohých občanov, ktorí poctivo obchodovali, pretože časť zisku, ktorý sa považoval za vojnový, išiel na tento účel.
Ekonomika Rakúsko-Uhorska nebola pripravená na dlhú vojnu, ktorá vyžadovala zásobovanie armády technikou aj potravinami, nehovoriac o obyvateľstve. Ako dôsledok hospodárskej blokády Rakúsko-Uhorska sa prejavil nedostatok surovín, preto štát zriadil ústredné orgány na nákup aj distribúciu surovín a tovarov, i na rozdeľovanie štátnych dodávok. Tieto ústredia väčšinou fungovali na základe účastinných spoločností a vytvoril sa ich celý rad napr. pre hospodárenie so železom, s rôznymi kovmi, s cukrom, textilom, atď. Nelenili ani veľké banky. Tie v spolupráci so štátom vytvorili Ústredie peňažných ústavov (Pénzintézeti Központ) a z neho si vzali vzor košickí vojnoví zbohatlíci, ktorí ešte počas vojny rozmýšľali o zbohatnutí z prechodného hospodárenia a z mierového hospodárstva. Preto pripravovali v roku 1918 založenie účastinnej spoločnosti na prechodné hospodárenie na hornom Uhorsku (Felsömayarországi Átmenetgazdasági r. t.), ktorá mala zabezpečiť hospodárenie v oboch etapách. Na čele tohto podniku stál Andor Gyula Siposs (Andrej Július).
Aktivita občanov
Bežní obyvatelia hľadali možnosti, ktorými by obohatili zásobovanie mestského trhu. Vynikajúci bol nápad pestovať zeleninu, ktorý privítala aj radnica a záujemcom pridelila pozemky. Tak vznikli prví záhradkári. Hornád poskytoval možnosť chovu rýb, nie iba príležitostného rybolovu. Do mlynského jarku, dnes už neexistujúceho, lebo namiesto neho a vody je tam komunikácia (pod Štefánikovou ulicou), dávali násady rýb a stačili nimi pokryť dopyt, ktorý bol v Košiciach po rybách dosť veľký.
Potreby vojnového hospodárstva vyvolali v máji r. 1917 založenie účastinnej spoločnosti na zriadenie konzervárne, ktorá by zásobovala predovšetkým vojsko konzervovaným ovocím a zeleninou. Mäso bolo drahé aj pred vojnou, mestský výsek nejestvoval, preto sa darilo špekulantom. Obyvatelia sa ho dožadovali a mesto pripravilo plány na výstavbu výseku aj s bitúnkom. Schválila ich komisia v r. 1914, ale vojna výstavbu prekazila. Tiež sa nezačala budovať nová pošta a práce na nemocničnom komplexe sa zastavili. Výrobné podniky hľadali náhradné suroviny, ako napr. Bauerneblov pivovar namiesto jačmeňa na výrobu sladu a kvôli nedostatku uhlia musel znížiť výrobu piva. Aj on patril medzi vojenské podniky a musel povinne upisovať vojenské pôžičky. V roku 1916 sa zvýšil počet daní obyvateľov na deväť, najvyššia bola z majetku a vojnových ziskov. Aj keď v roku 1917 zaplatili občania daň z majetku a prípisov 139 miliónov, rozkladajúcemu sa hospodárstvu nepomohli ani v meste, ani v krajine.
Mestské zastupiteľstvo
Vo vojnových rokoch sa ani raz neuskutočnili voľby, hoci mali byť v roku 1916 a rok predtým novým mestským štatútom upravili volebné obvody. Lenže viacerí členovia mestského zastupiteľstva boli povolaní do vojenskej služby a s Košicami nemali žiaden kontakt. Preto navrhli ich mandáty zrušiť a doplňujúce voľby uskutočniť až v decembri 1918, čo sa už neuskutočnilo. Našťastie sa skončila vojna a monarchia sa rozpadla.
Počas celého vojnového obdobia boli v úzadí rokovaní mestského zastupiteľstva politické a celoštátne záležitosti. Na programe boli prevažne hospodárske problémy v súvislosti s vojnovými úlohami, so zásobovaním, fungovaním úradov a inštitúcií po narukovaní ich pracovníkov, so zriaďovaním poľných nemocníc. Jednu zriadili v Polepšovni (terajšie objekty Univerzity veterinárneho lekárstva na Komenského ulici). Zastupiteľstvo pravidelne schvaľovalo vojnové príplatky, podpory pre rodiny narukovaných vojakov, muselo riešiť starostlivosť o utečencov z územia, ohrozeného vojnou, ale aj propagovanie vojnových pôžičiek a verejný poriadok v meste. V marci 1918 bol inštalovaný nový hlavný župan Košíc, ktorý veril vo víťazstvo maďarských zbraní. V októbri ten istý hlavný župan oznámil na zastupiteľstve stanovisko parlamentu, že Uhorsko vojnu prehralo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
