kultúre aj móde takto: "Iba zviera sa odevom chráni, hlupák sa naparádi, jedine elegantný človek sa oblieka... Šat má málo spoločného s jednotlivými časťami odevu, skôr je dôležitý spôsob jeho nosenia..."

Spôsob odievania je v svetovej literatúre často a rozsiahle opisovaný, aj keď si to bežne neuvedomujeme. Opis spôsobu odievania je predsa rovnako dôležitý ako opis krajiny, prostredia, kde osoby žijú, lebo dopĺňa ich charakteristiku. Odievanie, odev je tak isto ako architektúra neoddeliteľnou súčasťou systému kultúrneho vývoja spoločnosti, je prejavom hmotnej kultúry ľudstva po tisícročia. Spája sa s jeho vývojom, so životným prostredím, spôsobom života, jeho štýlom.

Kultúra a štýl odievania

Odev spájame ako pojem s módou, lenže tieto dva pojmy nemôžeme porovnávať, hoci to bežne robíme. Odev a móda považujeme obvykle za väčšinou estetickú záležitosť i keď to tak nie je. To, čo považovali za "krásne" a "úžasné" naše praprababičky, bolo neprijateľné pre prababičky a už vôbec nie pre babičky a ich dcéry a pre súčasnú generáciu je to už len zaujímavé, prípadne inšpirujúce. Porovnajme antickú, najmä grécky vzor krásny so secesiou, ktorá mala úplne odlišný ideál, nehovoriac o technickom a kozmickom veku v odievaní. V odeve sa uplatňuje štýl, najmä v zmysle určitého historického obdobia, alebo názoru. Hovoríme o historických štýloch, o štýloch v architektúre, o životnom štýle. V odeve sa štýl uplatňuje najmú v zmysle určitej historickej epochy alebo estetického názoru. Napr. gotický štýl, ktorý máme možnosť bližšie si všimnúť na obrazoch starých majstrov, ten zahŕňa v prvom rade určujúci formálny znak a ním je vertikála. Ale znamená aj určité zhrnutie typických znakov od úpravy hlavy po držanie tela, ak máme byť konkrétni - gotická kráska mala esovito prehnutú postavu riešenú vo vertikálach, malú guľatú hlavu a hladký účes. Prehnutie tela a zvýrazňovanie brušnej partie vyplývalo v gotickom štýle a siluete asi z prirodzeného pohľadu na tehotenstvo ženy s ktorým sa počítalo ako so samozrejmým sprievodným znakom ženského zjavu.

Porovnajme gotiku s renesanciou. Renesancia v odievaní - spolu s architektúrou - sa najviac priblížila prirodzenému meradlu proporcií. Členitosť odevu, dekoratívnosť drahocenných materiálov najviac zodpovedali zásadám renesančnej architektúry. Porovnajme so sakrálnymi i svetskými stavbami.

Čo priniesla doba

Vráťme sa k titulku článku. Robia, či nerobia šaty človeka? Pravdaže robia, lenže netreba to chápať z hľadiska módnosti, nákladnosti, ale vzťahu doba - človek. Preto som zvolila podtitul článku: doba priniesla mlynský kameň, plundry, baliče... a v bodkách je vyjadrené ďalšie nesmierne a nespočítateľné množstvo odevov, v tej - ktorej historickej epoche.

Skôr, než preložím do zrozumiteľnej podoby trebárs pojem mlynský kameň ako súčasť odevu, treba povedať to, že vytvorené umenie malo veľmi úzky vzťah k odevu. V minulosti veľmi často navrhovali odevy umelci a ovplyvňovali módu. Umelecké diela sú dokladom o móde v historickom vývoji. Tak, ako v literatúre, aj v maliarstve či sochárstve je dôležitý opis odevu, ibaže výtvarným prejavom, zručnosťou a majstrovstvom. J naše chrámy poskytujú dosť takýchto majstrovských prejavov. Ak sa pristavíme pri oltárnych maľbách napr. v Dóme sv. Alžbety v Košiciach a budeme ich vnímať ako doklad doby, získame predstavu o štýle odievania, všimneme si odev mešťana i chudáka, úpravu účesu, pokrývky hlavy.

V galériách, v obrazových publikáciách o dielach klasických majstrov ako Leonardo da Vinci, Michelangelo, Giorgione (Džordžone), Rembrandt, Rubens, Dürer, Mucha a ďalší nájdeme umeleckú zvrchovanosť aj dobový záznam o ideále krásy, štýle a móde. Rozdiel medzi portrétmi, ktoré namaľoval Leonardo da Vinci, Rubens a Dürer je tou najlepšou ilustráciou a dokladom zmien doby v estetickom ponímaní ľudského tela a jeho oblečenia.

Leonardo da Vinci bol génius. Navrhol a zostrojil množstvo technických vynálezov od vojenských po práčku a ako maliar mal blízko k móde. Navrhoval aj odevy a šperky a podľa jeho návrhov ušili odevy pre pápežskú gardu. Pre Máriu Antoinettu navrhovala odevy Rose Bertinová (Róz Berténová). Krajčír cisárskej Eugénie aj kráľovnej Viktóre Charles Frederic Worth (Čarlz Frederik Wers) tvorca druhého rokoka v móde. Obaja tvorcovia sa pokladajú vo svojom odbore za umelcov.

Útrapy z módy

Odev bol majetkom, najmä v stredoveku. Svedčia o tom aj správy o množstve šiat a košieľ. V pozostalostí bohatého kupca Nettera z r. 1575, ktorý vlastnil vo Freydenfelse štyri domy, zanechal iba sedem košieľ. Odev spôsoboval aj útrapy. Korunované hlavy a šľachta museli niesť na tele bremeno desiatok kíl látok aj šperkov a s ťažkosťami sa pohybovali.

Obrovským bremenom bolo mohutné okružie okolo hrdla, ktoré volali mlynský kameň. Dodávalo odevu majestátnosť, ale znemožňovala pohyb hlavy. Tieto tvrdé škrobené okružia nosili aj deti.

Muži v 16. storočí kráčajúci s módu, nosili plundry - nohavice, rozčlenené do rozparku, ktoré boli podložené vypchávanou podšívkou. Volali ich aj vypchaté "nadievané" nohavice. Skladali sa okolo tela do hlbokých záhybov a boli najvýstrednejším odevom v histórii odievania.

Ženy si chránili účes a hlavu pred chladom kapucňami a špeciálne na čepiec používali vonku veľkú šatku, ktorou si zahalili hlavu cez čepiec. Preto dostala názov balič. Keď prišli do móy sukne, bola to po krinolínach veľká zmena, lebo bola úzka a dlhá. Jedným z nezmyselných extrémov tohto oblečenia bola sukňa, ktorá dostala názov krívajúca. Bola to sukňa, ktorú r. 1910 navrhli pre herečku Cécile Sorelovú pre špeciálnu rolu, v ktorej mala splynúť so stĺpom na scéne. Sukňa nebola určená na chodenie, lebo v členkoch bola vžitá do úzkej manžety. Stala sa však hitom v rokoch 1910 - 1974. Dámy v nej nutne museli krívať, čo sa stalo tiež módnym výkrikom. Podobných bolo v priebehu tisícročí dosť. O tom aj inom, nabudúce.