bohom. Pálili väčšinou priskyrice, klovatinu, neskoršie vonné oleje. Aj súčasná aromaterapia tam má pôvod.

Výraz "parfum" sa tiež viaže k dávnej minulosti, lebo vznikol so slovného spojenia "per fumum", čo znamená prostredníctvom dymu, dymom.

Voňavým dymom uctievali božstvá

V epose o Gilgamešovi sa dozvedáme, že "spolu s dymom sa vznášala tam hore, kde sídlia bohovia, aj ľúbezná vôňa. Aj v staroindických textoch spred niekoľkých tisícročí sú zmienky o vonných siliciach a ružovom oleji. Starí Egypťania aj Sumeri sa kúpali vo vonných kúpeľoch z hyacintov, kosatcov, jazmínu. Ich výrobný postup sa zachoval na hlinených tabuľkách. Egyptské papyrusy sú dokladom o existencii vonných zmesí z pižma a ambry na pestovanie tela, aj prípravkov na svieži dych z rastlín. Kleopatra nevynikala krásou, ale dokonale ovládala umenie zvádzania. Papyrusy prezrádzajú jej tajomstvá prípravy kozmetických prostriedkov aj skrášľovania pre historickým stretnutím s Markom Antóniom. Vtedy ju otrokyne líčili a natierali vonnými masťami niekoľko hodín. Podľa starých záznamov sa podarilo talianskemu chemikovi Donatovi a tvorcovi parfumov Arippovi vyrobiť parfum, aký používala. Obsahoval okrem iných zložiek balzam, myrhu, škoricu, kardamon, lotos, koreň kosatca, šafrán, majorán. Aj plachty Kleopatriných lodí boli napustené ružovou vodou a ich palubách nesmeli hýbať veľké kadidelnice, z korých vychádzala vôňa z rastlinných vonných olejov.

Rimanky, aj Napoleon

Antické Grécko a Rím boli posadnutý používaním vonných olejov a voňaviek. Ruže na ne dovážali z Lýbie, fialky vyvážali Atény a Egypt čajové ruže. S rozvojom obchodu v období námorných objavov sa začínajú dovážať do Európy z Orientu voňavé balzamy a esencie. Francúzske kráľovné si potrpeli na parfumy a neobišiel sa bez nich ani Napoleon Bonaparte, veď denne užíval dve fľaštičky kolínskej aby prehlušila zápach čižiem - bola z citrónu a rozmarínu.

Olejkári a šafránci

Rozmarínový, borievkový, limbový, feniklový, terpentínový olej, uhorský či karpatský balzam z kosodreviny rozšírili svet vôní zásluhou našich olejkárov a šafraníkov. Predávali ich po celej Európe a najväčší záujem o ne bol v Holandsku a Rusku. Ozdobné flakóny kupovali vo Viedni, lebo predával aj obal. Od jezuitov sa naučili vyrábať veľmi účinný olej z kosodreviny proti boleniu zubov.

V lekárňach kupovali rôzne voňavé éterické oleje a v nich miešaní bol účinok proti chorobám, aj ako voňavé esencie a "vôdky", ktoré v Turecku kupovali "opreteky". Tovar vyrábali aj cestou, na ktorý kúpili potrebné ingredencie v lekárňach. Predávali aj šafrán spolu s muškátovým orieškom a koreninami, pričom šafrán bol taký vzácny, že niekde nahrádzal platidlo. Mnohí olejkári a poctivý šafraníci si nadobudli slušný majetok z predaja po celej monarchii i Európe, ba zašli aj do južnej Afriky. Najväčší záujem bol o vonnú vodičku Spiritus rosmarini vo Francúzsku. Do roka 1786 sa touto profesiou živilo takmer 3-tisíc slovenských olejkárov.