PAVOL SOKOL SI MYSLÍ, ŽE ASI PRETO TAM MAL BYŤ

Začínajúci expedičný horolezec Pavol Sokol nemôže doposiaľ zabudnúť na priam fascinujúce chvíle, ktoré na vlastnej koži zažil na januárovom výstupe na najvyššiu horu Ameriky Aconcagua. Tá sa nachádza v západnej Argentíne v provincii Mendoza, pozdĺž čílsko-argentínskych hraníc. Aj keď sa mu na vrchol tejto magickej 6959 metrov vysokej hory nepodarilo nakoniec pre zdravotné problémy vystúpiť, z tejto expedície si odniesol množstvo zážitkov. Tým najväčším je jednoznačne to, že pri zostupe do tábora Nido de Condores zachránil život 24-ročnému študentovi Erikovi Manremu z Nórska. Po príchode z Ánd pod Tatry sa s nami 30-ročný rodák zo Štrby podelil o svoje dojmy.

POPRAD. Na expedíciu v extrémnych podmienkach sa Pavol Sokol pripravoval intenzívne tri roky, či už vo Vysokých Tatrách, ale aj v Alpách v južnom Tirolsku, kde pracuje. "Zimu znášam dobre, nerobí mi vážnejší problém žiť vo výškach. Komplikácie mi na expedícii azda robilo iba stravovanie, no napokon som si s tým dokázal poradiť. Keďže som bol prvýkrát v nadmorskej výške nad 5000 metrov, kde bol základný tábor, na moje prekvapenie som to zvládal dobre. Boli sme veľmi dobrá partia ľudí, takže psychicky som bol v pohode. Dostal som sa vlastne na miesto, kde ma to najviac ťahá a tým sú hory, ticho a pokoj od civilizácie aj nádherná príroda Ánd," začal spomínať rodák zo Štrby.

O Aconcague sníval už ako malý chlapec, keďže ho priťahovali Andy, kultúra Argentíny, blízkosť Chile. "Taktiež som túžil zblízka na vlastné oči vidieť kúzelnú búrku Viento Bianco a s ňou spojené vetry na tejto hore. K takému dobrodružstvu ma inšpirovali aj Tatry a Alpy, v ktorých sa odohralo množstvo mojich horolezeckých príbehov. Túžil som preto vidieť niečo vyššie a väčšie, čo sa mi aj podarilo."

Hora odolala

Na vrchol Aconcaguy však nakoniec pre veľké zdravotné problémy nevystúpil. Pokúsil sa o to napriek tomu, že prekonal zápal pľúc. "Hoci som bol v zdravotnej nepohode, predsa som sa rozhodol zo základného výškového tábora Nido de Condores pri teplote mínus 28 stupňov o 4.50 hod. ráno skúsiť vystúpiť na Aconcaguu. Prvé štyri hodiny výstupu som sa cítil dobre, no neskôr, keď sme dorazili do záverečného úseku Kanaleta, na mňa doľahli vážne zdravotné problémy." Uvedomil si, že byť v zóne 6600 m môže byť pre neho osobne veľmi nebezpečné, pretože výstup na horu je len polovica cesty a treba zísť aj dole. "Nechcel som svojim priateľom spôsobiť viac problémov, pretože vo výške 7000 m má človek sám so sebou čo robiť a nieto ešte niekoho zachraňovať," vysvetlil dôvody, prečo napokon kapituloval.

Zachránil podchladeného Nóra

Možno to tak chcel osud, že sa rozhodol zbytočne neriskovať vlastný život, pritom napokon zachránil aj iný. Pri zostupe totiž zažil niečo, na čo môže byť do smrti hrdý.

"Pri ceste späť som tesne podo mnou objavil mladého horolezca, ktorý bol silne podchladený a dostával opuch mozgu a pľúc. Išlo vlastne o výškovú chorobu, na ktorú som mu podal liek (dexametazon). Keďže bol už vo vážnom stave, snažil som sa s ním po anglicky a nemecky komunikovať," začal opisovať P. Sokol boj o život Nóra. "Postupne som ho prezliekol a spoločne sme zostupovali dole. Musím povedať, že to bolo nesmierne náročné, no napokon sme to predsa len zvládli. Bolo by mi veľmi ľúto, ak by som tomuto 24-ročnému študentovi, ktorý sa učí na univerzite v Chicagu, nepomohol. Ak sa človek nachádza v takejto výške, vtedy ani nerozmýšľa a bez váhania poskytne prvú pomoc. Keďže nablízku sa nenachádzal vôbec nikto, odhodlal som sa sám zachrániť mladý ľudský život," povedal nám horolezec a odhodlane dodal, že ak by sa mu v budúcnosti stala podobná príhoda, urobil by to znova, pretože človek nikdy nevie, kedy sa mu to vráti.

O jeho čine sa kolegovia dozvedeli od iných

Svoj neúspešný pokus o výstup na horu samozrejme nemôže považovať za svoj najhodnotnejší horolezecký výkon. Najdôležitejšie preňho však je, že sa z nej vrátil "nadol zdravý, živý a môžem znova vidieť svojich blízkych a moje krásne Tatry".

O tom, že sa mu podarilo zachrániť mladého Nóra, sa jeho kolegovia dozvedeli až od iných.. "Nóra som odovzdal argentínskym záchrancom, takže naši členovia expedície sa o mojej záchrane dozvedeli až od nich a nie odo mňa. Aj keď ešte nepatrím medzi tých populárnych horolezcov a s expedičným lezením len začínam, verejnosť a moji spolulezci boli veľmi radi, že sa mi niečo také podarilo."

Je lepšie vrátiť sa, ako tam zostať mŕtvy

Ešte deň po zostupe zotrvali v základnom tábore a on sám mal sprvu pocity veľmi zmiešané. "Nevedel som, či sa mám radovať z toho, že som zachránil Nóra, alebo plakať, že som nevystúpil na horu. Keď sme však zišli o niečo nižšie, všetko ma prešlo a fyzicky i psychicky som sa napokon dal dohromady. Bol som veľmi rád, že som niekomu mohol zachrániť život, aj keď som už tohto Nóra potom neuvidel, keďže bol už v nemocnici v Mendoze. Uvedomil som si, že na Aconcague som bol asi preto, aby som niekomu pomohol a zachránil život. Teraz je na svete o jeden život viac a bodaj by ich aj v budúcnosti bolo ešte väčšie množstvo zachránených. Je nesmierne dôležité, aby ľudia toľko v horách nezomierali a vedeli si vždy uvedomiť, kedy treba zostúpiť a nie vyjsť hore a zostať tam mŕtvy."

Aconcague zbohom nedáva

Nezdolaná Aconcagua zostáva preňho stále výzvou. "Už na budúci rok v januári plánujem pokúsiť sa o ďalší výstup na ňu. Všetko sme už prakticky dotiahli do konca a v predstihu som sa prihlásil k výstupu. Pevne verím, že sa do Južnej Ameriky opäť vrátim a hora mi už tentokrát dovolí dosiahnuť jej vrchol," odhodlane tvrdil P. Sokol. Na budúci rok vo februári sa chcú odtiaľ presunúť do Patagónie, kde by mali pobudnúť celý mesiac. S priateľmi by chceli vyliezť na niekoľko kopcov a ak im to počasie dovolí, určite pôjdu aj na Mount Mckinley na Aljašku (6193,6 m)."

Zatiaľ si najviac cení Ortler

Expedičnému lezeniu sa teda chce venovať aj naďalej, pretože to ho veľmi inšpiruje a motivuje. V súčasnosti je na Slovensku podľa neho už množstvo úspešných horolezcov a himalájistov, takže veľa ľudí o ňom zatiaľ nevie. "Kto sa však o horolezectvo intenzívnejšie zaujíma, určite sa o mojom výstupe v Južnej Amerike niečo dozvedel z kuloárov a médií."

Za svoj doteraz najnáročnejší úspešný považuje výstup na Ortler (3905 m) v južnom Tirolsku. "Pohybovali sme sa v čisto ľadovom úseku až na vrchol ľadovca, odkiaľ to bolo veľmi strmé pri ceste nadol. Najviac som si užil výstup na kopce Königsspitze (3859 m), taktiež v južnom Tirolsku, ale na talianskej strane. Pre našinca sú to dosť neznáme kopce. V deň výstupu na tento nádherný, ale ťažký vrch nám našťastie prialo počasie a s priateľom sme si tak urobili krásnu túru."

O hodnotovom rebríčku vrcholov podľa neho ťažko hovoriť, pretože každá hora je krásna, veľká a niečím výnimočným púta. Čo sa však týka náročnosti, finančne, kondične a časovo sú najťažšie Himaláje. "Mňa osobne však najviac láka už spomínaná hora Mount McKinley na Aljaške. Samozrejme, aj Aconcagua. V budúcnosti, ak by som získal viac skúseností a v horolezectve dozrel, chcel by som navštíviť aj Himaláje a podobne ako Peter Hámor a ostatní chlapci pokúsil sa dostať aspoň na jednu z osemtisícoviek. Nie je to však také jednoduché, pretože vždy treba začať tými ľahšími a dostupnejšími horami a až potom sa pomaly dostávať vyššie."

Lásku k horám musí mať človek v sebe

Hory pre P. Sokola znamenajú veľmi veľa. Nájde v nich ticho, pokoj, hlavne pokoru a sebadisciplínu. Nesmierne veľa ho naučili o skromnosti, trpezlivosti, úcte k ľuďom, ako sa správať a postarať sa sám o seba. Lásku k nim, prírode a horolezectvu musí mať človek v sebe. "Jednoducho nevie vydržať a do hôr ho to musí ťahať a ísť do nich s pocitom, že ich potrebuje vidieť a zažiť."

K expedíciám patria aj priateľstvá na celý život. Také má P. Sokol s terajšími spolulezcami. "Martin Nemček, Michal Kasa a Ičo Malinka sú moji najobľúbenejší a najčerstvejší. Spoločne plánujeme aj ďalšie akcie a verím, že sa nám ich podarí uskutočniť. Podotýkam, že pri expedíciách je najdôležitejšia partia ľudí, s ktorými žijem v jednom stane tri týždne a hlavne záleží aj od toho, ako nám vyjde počasie."

MARIÁN DIC

Autor: Spracovala: Nit

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.