Návrat z Brazílie bol šokujúci, tam si zvykli na úsmevy

Dlhé kučeravé tmavé vlasy. Usmiaty, príjemný a s dobrou náladou. Košičan Peter Seman si z capoeiry zobral všetky pozitíva.

KOŠICE. Dvadsaťjedenročný tréner z košického klubu Capoeira Oxumare Slovakia sa k tomuto menej tradičnému športu dostal pred ôsmimi rokmi. Zotrval pri ňom až dodnes. Vďaka svojej záľube strávil celý mesiac na konci minulého roka v Brazílii.

Prezývajú ho Shaman

Petra všetci jeho kolegovia z capoeira brandže od vstupu do klubu prezývajú Shaman. Súčasná záľuba bola pre neho tak trochu vykúpením od bojových umení, ktorým sa venoval odmala, pretože boli koníčkom aj jeho otca. Ale po čase prišiel zlom, ktorý zviedol Petra na inú cestu.

"Hlavný problém v bojových umeniach bol, že sa začali vyvíjať do športovej formy. Naopak capoeira je čistou filozofiou, nešportovým bojovým umením miešaným s tancom a hudbou. Každý sa v nej vie prezentovať, každý sa v nej vie nájsť. Takže to bolo to hlavné, prečo som sa začal uberať tým smerom a keď sa otvoril klub, neváhal som ani minútu a prihlásil sa."

V súčasnosti študent geoturizmu na Technickej univerzite v Košiciach v klube trénuje aj svoju skupinu detí vo veku od 6 do 12 rokov. Vlastné názory na toto umenie sa snaží vštepiť aj im. "Stále ich učím, že je to o komunikácii, o ľuďoch, o hudbe a pohyboch, ktoré sú dôležité, aby sa tá atmosféra sprostredkovala. Ľudia sa vedia spoľahnúť jeden na druhého, každý sa môže na každého obrátiť."

Cesta do Brazílie

Na brazílsky výlet vyrazil Peter spolu so štvoricou Košičanov v polovici novembra. V tejto pre Slovákov cudzej krajine strávili mesiac. Stretávali sa s domácimi a keď sa len dalo, trénovali s nejakou skupinou capoeiry. Mnohokrát videli veci, ktoré by bežný turista vidieť nemohol. Zopárkrát sa dokonca ocitli aj v nepríjemnejších situáciách. Stalo sa tak, keď sa dostali do chudobnej štvrte. Zaviedol ich tam jeden z ich mestres (praví brazílski učitelia), ktorý odtiaľ pochádza.

"Tieto miesta sú úplne oddelené od okolitého sveta. Je to mesto v meste, ktoré má svoje vlastné zákony a pravidlá a do ktorého sa nedá len tak dostať. Vchody do štvrte sú strážené ľuďmi so zbraňami a keď sa aj človek dovnútra dostane, je veľmi nepravdepodobné, že vyjde von. Samozrejme, to platí, ak nemá niekoho, kto by sa s ním poznal." Spočiatku hrozivo vyzerajúci zážitok sa skončil hraním biliardu s domácimi.

Z vlastnej peňaženky

Keďže si cestu hradili sami, neprespávali v žiadnom luxusnom hoteli. Na noc sa zvykli zložiť v hosteloch alebo sa ubytovali priamo u domácich. "Zažili sme i to, že sme týždeň prespávali na zemi, ale bolo teplo, takže nám to stačilo. Akurát nás bolel chrbát a museli sme sa sprchovať v studenej vode."

Išlo to síce z vlastnej peňaženky, ale Peter na nezabudnuteľný výlet nedá dopustiť. "Povedal som si, že toto je jedinečná príležitosť raz za život a oplatí sa to. Spoznal som úplne odlišnú kultúru od tej našej. Traduje sa, že Brazílčania sú veľmi uvoľnení, nepotrebujú k životu veľa, len slnko a cítiť, že sa majú fajn. V skutočnosti to tak vždy nie je, pretože je tam veľmi veľká chudoba a s ňou súvisiaca kriminalita.

Nátura tohto pre nás exotického národa sa môže zdať Slovákom zvláštna. Peter však za svoj najkrajší zážitok považuje úsmev týchto ľudí, ktorí často nemajú ani strechu nad hlavou a napriek tomu sa stále usmievajú a sú šťastní. "Dá sa povedať, že im nič nechýbalo. A keď sme sa vrátili na Slovensko, zase sme stretávali len tie pochmúrne tváre bez náznaku úsmevu. Bol to šokujúci a deprimujúci návrat."

Stiahol aj mamu

Capoeira sa v rodine Szemanovcov zdedila tak trochu naopak. Syn ňou nainfikoval svoju mamu, ktorá sa výpravy do Brazílie zúčastnila spolu s ním. Štyridsaťpäťročná Ingrid kedysi trénovala spoločenské tance. "Capoeira je plná náboja a dynamiky. Ako rehabilitantka viem posúdiť, že pri cvičení pracuje každý jeden sval tak, ako má." Nebola pre ňu ako ženu cesta do Brazílie ťažšia, ako pre jej mužských spoločníkov? Podľa Petra by to iná žena možno ani nezvládla. "Moja mama je však taký typ, že by prežila aj safari bez auta niekde uprostred Afriky," tvrdí so smiechom. Ingrid už len dodáva:" No, nebolo iného východiska. Chlapci sú zlatí, takže sa to dalo. Zvládla som dokonca aj spoločné sprchy a záchod."

KATARÍNA GÉCZIOVÁ

Autor: Spracovala: Nit

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.