politika je intelektuálne taká depresívna, že komentátor by opäť narazil na obmedzenosť slovníka, keďže politicky korektne sa správanie Slotu a Smeru opísať nedá. Poučenie do života, že s expresívnymi výrazmi to netreba preháňať, a občas je dobrá diéta, priniesol minulý týždeň iný škandál. Svetový a stokrát inšpiratívnejší.
Mirek Topolánek, deň po páde svojom i vlády, pred európskym churalom v Bruseli vyhlásil, že americké stimuly do ekonomiky sú "cestou do pekla". Veľmi pekne, strhol sa obrovský poprask. Regiment komentátorov, medzi nimi aj autor tohto textu, mu vzápätí vytkol neviazanú otvorenosť. V situácii nedôverou oslabeného českého predsedníctva, pred summitom G-20 v Londýne a návštevou Obamu v Prahe urobil totiž diplomatické faux-pas prvého stupňa. Vzápätí dostal autor (e-mailom, sms) kritiky, akože čo blázniš, aspoň jeden sa našiel, čo Obamovi povedal do očí, čo si naozaj myslí. Čo je na tom zle? Pribalený bol "link" na Wall Street Journal (inak zbytočne, všade ho citovali), ktorý v editoriali Topolánka vzal urputne do ochrany, asi v tom zmysle, že "prečo by si spojenci nemohli hovoriť otvorene odlišné názory?".
Hm. Mohli. Tak poďme. Ak sme už u Topolánka, ten by mohol v Bruseli napríklad tiež povedať, že Lisabonská zmluva je "shit" (sračka). To je jeho dávny (a pravý) názor, zverejnil ho doma. Európska únia, jedno či za českého či iného predsedníctva, by mohla pomenovať pravým menom ruskú akciu v Gruzínsku. Alebo nedávne zastavenie plynu. Hodili by sa napr. výrazy agresia, vydieranie, eventuálne aj štátny terorizmus. Nebolo by to vôbec od veci, naopak. Avšak aj vzťahy treba zaopatrovať... Alebo: Španielom, ktorých Wall Street Journal udáva ako príklad horšieho porušenia konvencií (keďže kontingent z Kosova stiahli bez oznámenia za 24 hodín), než akého sa dopustil Topolánek, by, pre zmenu, Obama mohol odkázať, že sú podrazáci a sebci. A tiež by hovoril pravdu.
Tak by sa dalo pokračovať do aleluja. Na vzájomných ohľadoch, že ľudia si vždy nehovoria do očí všetko, čo si myslia, ale zmäkčujú či skutočnosť dokonca zamlčiavajú, stojí nielen svetová politika, ale celá západná civilizácia. Spoločnosť hovorenia pravdy a nič len pravdy by sa zrútila do seba. Forma je dôležitá rovnako ako obsah, podstatné ale je, aby sa udržiavali v akejsi rovnováhe. Pravdou v politike treba šetriť na situácie, keď už je nemorálne či inak neúnosné veci zahmlievať. To celkom iste neplatí v Topolánkovom prípade. Isteže, na strane druhej, na kultúru strojenej zdvorilosti či politickej korektnosti si treba dať veľký pozor, keďže otvára priestor veľkohubým tárajom, ako napr. Slota, ktorí pod pláštikom toho, že oni sa neboja hovoriť "pravdu", šíria naprostú demagógiu a nezmysly.
"Spoločnosť hovorenia nič len pravdy by sa zrútila do seba."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
