lodiach, teda plachetniciach. Plachetnice vlastne dodnes ostali jedinými dopravnými prostriedkami, využívajúcimi silu vetra. Postaviť pozemný dopravný prostriedok, poháňaný vetrom, je síce možné, ale v podstate nepraktické, pretože vetry na súši sa, na rozdiel od pravidelne dujúcich vetrov na mori, vyskytujú nepravidelne a fúkajú z rôznych smerov. V niektorých prímorských krajinách však na ich piesčitom pobreží často vídať akési jachty na kolesách, vystrojené veľkými plachtami. V USA existuje dokonca pretekárska súťaž pre takéto pozemné jachty. Samozrejme, "pozemní jachtári" boli zvedaví, akú najväčšiu rýchlosť ich plachetnice na kolesách dosiahnu a tak sa začali aj v tejto disciplíne zaznamenávať svetové rekordy. Od roku 1999 držal svetový rekord Američan Bob Schumacher, ktorý so svojou plachetnicou Iron Duck dosiahol rýchlosť 186,6 km/h. Angličanovi Richardovi Jenkinsovi evidentne nedal tento rekord spať a desať rokov sa pripravoval na jeho prekonanie. Za tú dobu postavil päť pozemných plachetníc a posledná mu konečne priniesla vytúžený úspech. V sobotu 28. marca prekonal Jenkins so svojou plachetnicou, nazvanou Greenbird (zelený vták) desaťročný Schumacherov rekord. Na dne vyschnutého jazera Ivanpah v americkom štáte Nevada dosiahol Jenkins za mimoriadne priaznivého vetra rýchlosť 202,9 km/h. Rekordné vozidlo Greenbird je prakticky celé zhotovené z uhlíkových kompozitov. Jediné kovové časti sú v kolesách a v ložisku "plachty". Nejde pritom o klasickú plachtu, známu z bežných plachetníc, ale o tuhú konštrukciu, ktorá sa skôr podobá na zvisle postavené krídlo lietadla než na plachtu. Účinkom šikmo pôsobiaceho vetra sa na tomto "krídle" generuje sila, poháňajúca vozidlo vpred. O rozmeroch vozidla Greenbird neboli zverejnené prakticky žiadne informácie. O veľkosti tejto pozemnej plachetnice si možno urobiť úsudok porovnaním s veľkosťou ľudí na snímke. Malé krídlo, upevnené na hlavnej "plachte", slúži na stabilizáciu vozidla pri vysokej rýchlosti. Hmotnosť vozidla Greenbird je okolo 600 kg. Po prekonaní svetového rekordu na súši sa chce Jenkins sústrediť na prekonanie rekordu na ľade. Problém je ale v tom, že nikto s určitosťou nevie, akú najväčšiu rýchlosť dosiahla plachetnica, pohybujúca sa "korčuliach" po ľade. Za dôveryhodný údaj sa považuje hodnota 135,2 km/h, dosiahnutá na zamrznutom jazere Wallenpaupack. Istý John D. Buckstaff však tvrdil, že v roku 1938 dosiahol na jazere Winnebago rýchlosť až 230 km/h. Uvidíme, čo na to Jenkins.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
