napodobňovaním. S napodobňovaním je to tak, že je syntézou protikladov, čiže napodobňujeme ostatných ale zároveň sa chceme z neho vymaniť a hľadať vlastnú formu, predstavu.
Na tomto princípe ľudstvo prijímalo vývoj a zmeny v odievaní v akejkoľvek podobe - najprimitívnejšej či najrafinovanejšej, čo slúži aj ako prostriedok vonkajšej spoločenskej diferenciácie.
Šaty ako majetok
V priebehu dejín sa menili hodnoty. Móda sa týkala predovšetkým panovníkov a šľachty, neskôr majetných spoločenských a meštianskych vrstiev. Na ľudovom pracovnom odeve sa tradoval zvyk, obyčaj, regionálne výtvarné tradície. Módny trend sa uplatňoval veľmi skromne a zohľadňoval sa vo funkčnosti. Odev v stredoveku bol bohatstvom. Majetkom, ktorý sa dal vyčísliť a bol dokonca presnou investíciou, ktorú reprezentovala bohatá výzdoba drahokamami a šperkami. Dedila sa z generácie na generáciu, a čo nie je ani tak dávno, osobné šatstvo bolo súčasťou výbavy. Naši pradeduškovia si cenili obuv - čižmy niesli prevesené cez plece a obúvali si ich pred kostolom či vstupom do mesta. Priemyselná civilizácia posunula odev, jeho spoločenskú a spotrebnú funkciu do úplne inej polohy. Kým sa tak stalo, nesmierne veľakrát sa menili normy módnych období, strácala sa novosť. Určitá móda zaniká, aj vtedy, ak sa zmení životný rytmus spoločnosti, posunú sa jej hodnoty. Okázalé úbory vladárov sú dnes už iba vzácnymi muzeálnymi exponátmi, pritom ich môžeme charakterizovať ako morálne opotrebované odevy.
Symbolika farieb
Vývoj zaznamenalo spracovanie odevov. Štrnáste storočie ich má dokonale krajčírsky prepracované, členitý strih prispôsobený postave. Kým v 12. - 13. storočí bol mužským idolom udatný bojovník v hrubých vojenských nohaviciach a čižmách, v štrnástom je to už zženštilý chlapčenský mladík s dlhými nakaderavenými vlasmi, ozdobenými kvetmi, oblečený do dlhej sukne. Aj farba mala symbolický význam, takže kto dvoril vyvolenej dáme, nosil jej obľúbenú farbu. Priateľstvo sa preukazovalo aj navonok súhlasnou farbou. Služobníctvo sa prispôsobovalo svojim pánom farbou šiat v gotike boli dovolené kombinácie všetkých farieb. Najmodernejšia bola žltá a považovala sa za pánsku farbu. Vtedajší mravokárcovia proti nej ostro vystupovali, lebo farbenie látok žltou (šafranom) bolo veľmi drahé.
Symbolika farieb mala prvé miesto už v antike. Napr. biela bola určená aristokracii, čierna, purpurová, tmavozelená a sivá vyjadrovali smútok. Zelená, sivá a hnedá boli obvyklými farbami vidieka, čo sa udržalo ešte v stredoveku.
V našich podmienkach sa normálne šaty šili z modrej alebo zelenej látky zriedkavo a modrá symbolizovala vernosť, zelená zamilovanosť. Podľa správ francúzskeho krajčíra z 15. stor. sa denné odevy väčšinou šili z čiernych, sivých a fialových látok, ale sviatočné z červenej, bielej a dovolené boli všetky kombinácie farieb. Obľúbená bola čierna farba na zamate. Z neho šili aj dvorské odevy. Burgundské knieža Filip Dobrý sa v staršom veku obliekal do čierneho, v čom ho napodobňovali jeho dvorania. Kráľ René z Anjou najradšej kombinoval čiernu so sivou a bielou. Módna bola vtedy fialová a sivá, tiež v kombinácii s čiernou. Žltú a hnedú považovali za odpudzujúcu a žltá bola aj farbou nepriateľstva. V 15. stor. vystriedala čiernu a bielu opäť žltá v kombinácii s modrou. V 16. storočí sa kombinácie farieb neskorého stredoveku úplne vytratili.
Zákaz dovozu látok
Zmeny v móde, farby, spotreba látok na odevy kritizovali mravokárcovia, kňazi, cirkevní aj vojenskí hodnostári, panovníci, mestskí predstavitelia. Cirkevní aj kráľovskí hodnostári boli proti odevom z brokátu a zamatu, považovali ich za pozostatok barbarstva a čisto proti nim z úradnej moci zakročili. Kňazi v Čechách označovali francúzsku a taliansku módu za hriešnu a neslušnú, vzbudzujúcu pýchu zo šírenia ktorej označili aj kráľovský dvor. Odsudzovali vlečky na šatách ako výstrednosť a luxus a zakazovali ich v kostoloch. Peter Chelčický kritizoval množstvo súkna na ženskú sukňu s vlečkou a pražský arcibiskup kázal proti gotickým vlečkám, ktoré začali volať "chvost". Aj napriek tomu móda bola silnejšia ako príkazy a zákazy a vydržala v tejto podobe do začiatku 16. stočia. Hoci Jiří z Poděbrad zakázal šiť a mužom nosiť špicatú obuv r. 1464, pretrvala tiež do 16. storočia. Vydržali aj farebné a prezdobené mužské odevy, ktoré zakázali nosiť pražskí radní, lebo táto móda je zlým príkladom pre žiakov. Prikázalo šiť šaty z lacnejších súkien, nie z dovážaných drahých. Všetky tieto námietky a zákazy boli kodifikované v Augsburgu v uzneseniach snemu a prejednávané v r. 1503 v kráľovských úradoch. Ešte v 18. storočí cisár Karoly VI. zakazuje do Čiech dovážať luxusné látky všetkých druhov, dokonca aj súkno. Určil výnimky pre niektoré spoločenské vrstvy, mešťania medzi nimi neboli. V skutočnosti sa ich manželky a dcéry obliekali do prepychových látok, zlata a striebra. Výnimkou nebol ani panovník, ktorý "vodu kázal, víno pil".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
