remeselníci vyrábali pre Poliakov plátno do konca 15. storočia. Tak ako Košičania, aj oni sa zaoberali jeho bielením. V tom im konkuroval Prešov, proti čomu sa bránili a v čom právne vyhrávali.
Plátenníctvo a predaj plátna bol bardejovskou prioritou a v 15. storočí sa ním zaoberala tretina obyvateľov mesta.
Popradské bolo najvyhľadávanejšie
Ľanové aj konopné plátno si obyvatelia Slovenska dlhé stáročia tkali podomácky pre svoju a miestnu potrebu. Jemnejšie druhy sa do Uhorska dovážali pre zámožné a vládnuce vrstvy. Na niektorých miestach výroba presiahla hranice miestnej spotreby a dodávali ho na širší trh. V 14. a 15. storočí, ešte aj v prvej polovici 16. storočia sa stala významným zdrojom príjmov mestského aj vidieckeho obyvateľstva. V r. 1428 vyrobili vyše 234 tisíc lakťov plátna. Tunajšia výroba prevyšovala celouhorský import, výkup plátna aj jeho bielenie bolo výsadou mesta a predávalo sa na trhoch v celom Uhorsku. Pre obyvateľov mnohých dedín sa výroba plátna stala dôležitým doplnkovým zamestnaním. Centrom plátenníctva sa stal na východnom Slovensku Spiš. Plátenníctvo vzrástlo aj na Zemplíne aj v Gemeri.
V 30-tych rokoch 19. storočia z vyše 200 spišských obcí a osád bolo v 60 plátenníctvo hlavným zamestnaním. Vtedy k jeho centrám patrila Sp. Belá, Sp. Stará Ves, Vyšné Ružbachy, Poprad, Veľká, Matejovce. Popradské plátno zo Sp. Soboty, Veľkej a Matejoviec bolo najvyhľadávanejšie v Uhorsku.
O spišskom plátne a jeho predaji písala viedenská aj peštianska tlač. Napr. podľa Banatischer Zeitschrift z roku 1827 "Spišiaci predajú ročne circa 6 miliónov laktov plátna. Asi polovicu tohto množstva si kúpia Slováci. Je to veľmi namáhavé remeslo a nevypláca sa, ak je obilie drahšie. Na Spiši sa hovorí, že keď je obilie drahé, plátno je najlacnejšie."
Trh iba raz v roku
Kalendáre okrem iných dôležitých informácií uvádzali aj dátumy jarmokov a trhov. Trh na plátno bol raz do roka na deň Narodenia Panny Márie 8. septembra v Kurimanoch. Na ňom sa zišli plátenníci z celej Šarišskej stolice a ponúkali plátno záujemcom tiež z celej stolice. Slovinci aj Poliaci okrem plátna tu predávali ženy a dievky svoje ručné práce a za utŕžené peniaze si kupovali v Prešove šaty, čipky, stužky, šatky. Druhý významný trh na plátno bol v Jelšave na Jána. Najmenej týždeň pred ním tam už bolo množstvo vozov plno naložených plátnom. Takýto trh trval nepretržite od Juraja až do Michala v Prešove. V "Geografii gemerskej stolice" Bartholomaeides píše, že výnos z gemerskej výroby plátna ročne odhadujú na 30-tisíc florénóv.
Každý rok na jar sa kupci celého Slovinska vychystali na cestu do Karpát, aby na jarmokoch, trhoch a v dedinách kde podomácky vyrábali ľanové a konopné plátno, toto vykúpilo a potom ho predávali vo svojich kupeckých rajónoch až po tureckú hranicu.
Plátenníci chodili na vandrovku s plátnom väčšinou spolu. Napr. plátenníci z Krásnej Hôrky so spoločníkmi z Oravskej a Nitrianskej stolice. Každý zo spoločníkov mal svoju určitú oblasť, kde predával a kam mu iní nezasahoval. Vytvorili niekoľko hlavných skupín a k nim sa pridávali aj obyvatelia iných osád, kupčiaci s plátnom. Na dlhý voz priložil každý svoj tovar a kráčali popri voze. Plátnom zásobovali naši plátenkári Bulharsko, Moldavsko, Krym, Dalmáciu, Slovinsko, Chorvátsko ba putovali aj do Egypta a Palestíny a nejeden i do Ameriky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
