je to s legendárnymi postavami, i napriek tomu, že ich učenie vyznáva ľudstvo celej planéty.
Vedci siahajú po písomných dokumentoch, aby sa v nich pokúsili nájsť dôkazy o historickej existencii mudrcov, prorokov, zakladateľov náboženstiev, ktoré zmenili beh ľudstva. Prorokov, akými boli Spasiteľ Ježiš Kristus, starozákonný prorok Mojžiš či najväčší islamský praboh Mohamed alebo perzský mudrc Zarathustra.
Telesné ostatky sa nenašli
Mojžiš nemá hrob, lebo keď mal 120 rokov a svoj ľud priviedol do zasľúbenej zeme, Boh ho povolal na horu Nebo a sám ho na nej pochoval. Kde, to sa nevie, iba že to bolo na východnom brehu rieky Jordán Zarathustrovo (Gréci ho pomenovali Zaroaster) miesto odpočinku nemôže existovať, pretože podľa jeho učenia - zoroastrizmu - sa telá zomrelých nechávajú supom. Ostatky Ježiša Krista neboli nikdy objavené, čo kresťanské náboženstvo vysvetľuje tým, že tri dni po pochovaní vstal z mŕtvych a čo si celý kresťanský svet počas Veľkonočných sviatkov pripomína. Prázdny Svätý hrob v Jeruzaleme je podľa vedcov datovaný do byzantského obdobia a otázka jeho pravosti nie je jednoznačne zodpovedaná. Prorok Mohamed má miesto odpočinku v Medine, kde zomrel. Moslimovia sa mu prichádzajú pokloniť do Mekky k hrobke vo Veľkej mešite.
To všetko priviedlo archeológov a historikov k tomu, že výskum by mali orientovať na dobové texty, biblické a písomné dokumenty, kde sa mudrci a proroci citujú a spomínajú.
Historické fakty v Biblii
Podľa francúzskeho zdroja Sciences et Avenir sa znalci biblie ešte nedávno domnievali, že prorok Mojžiš je legendárna postava, čo vyvracajú najnovšie výskumy. Podľa nich jeho opis v biblii má pôvod u troch skutočných osobností. Mojžiš bol významnou osobnosťou a to natoľko, že židovská tradícia mu pripisuje autorstvo piatich prvých kníh Starého zákona. Vedci najnovšie hovoria, že ide o štyr.
Poľský autor Zenon Kosidowski vo svojej knihe Čo rozprávajú proroci zdôrazňuje, že archeologické výskumy v Palestíne, ktoré sa začali v polovici 19. storočia potvrdzujú mnohé biblické údaje a dôkazy o dobyvateľskom ťažení Jozna, pozostatky stavieb z čias Saula, Dávida a Šalamúna a ničiace stopy po nájazdoch Aramejcov, Asýrčanov a Chaldejcov. Egyptské, sýrske, perzské nápisy aj chaldejské texty a dokumenty presvedčili, že v biblii nie sú iba legendy, ale v jej rozprávaní sú isté historicky pravdivé fakty.
Mojžišove zázraky
Kto bol na poznávacom zájazde v Egypte, mohol navštíviť Sirijský polostrov a vystúpiť na horu Sinaj na svojich nohách a na vlastné oči vidieť skaliská ako naše Tatry, iba červené, lebo takú majú farbu všetky skaly na púšti. Táto hora je tá biblická hora, spätá s Desatorom. Hora Sinaj je skutočná, ale vedci sa domnievajú, že to nemusí byť tá pravá hora Sinaj, lebo ľudstvo sa ju snaží nájsť stáročia. Hovoria aj to, že Mojžišove zákony a Desatoro sa sformovali pod vplyvom mezopotámskeho zákonodarstva a že história stvorenia sveta, potopy a mnohé iné popisované udalosti sú oveľa staršieho dáta, ako je biblia. Preto ju považujú za jedno z najväčších veľdiel svetovej literatúry a za dielo mimoriadneho realizmu. Je až neuveriteľné, že ohlo vzniknúť v takej odľahlej minulosti.
Ešte sa vrátime na Sinajský polostrov. Tam býval Mojžiš v čase svojho vyhnanstva štyridsať rokov a od tamojších ľudí sa naučil udržať pri živote v drsnej púšti, stepi a skalách. Preto jeho spolupútnici a potom Izraeliti museli jeho niektoré činy pokladať za zázračné. Jeho zázraky sa stali článkom viery jahvizmu, lebo bol obdarený Jahvem nadprirodzenou mocou.
Keď ste na vrchu Sinaj, neviete si predstaviť, ako mohla po údere Mojžišovej palice zo skaly vytryskovať voda. Miestni beduínci to vysvetlili tak, že napriek dlhému vrchu sa na úpätí vrchov pod hebkou škrupinkou piesku a vápenca zvyčajne hromadí dažďová voda. Ak sa táto škrupinka rozbije, človek sa dostane k vode a uhasí si smäd. Sladká manna nie je Mojžišovým zázrakom. Je to pochúťka Beduínov, ktorí zlievajú na jar v stepi v podobe bielych lepkavých guličiek, ktorých dokáže nazbierať jeden človek poldruha kila. V roku 1927 zoológ Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme Bodenheinier na Sinajskom polostrove narazil na jeden z druhov tamarišky, ktorá na jar po uštipnutí hmyzom vylučuje sladkastú tekutinu. Tá na vzduchu stuhne do podoby bielych guľôčok. Túto sladkú živicu tamarišky predávajú pouliční predavači v Bagdade pod názvom "man". Mojžiš poznal jej výživnú hodnotu a preto mohol mannom nakŕmiť Izraelitov.
Ani horiaci ker nebol výmyslom, veď sa vyskytuje na Sinajskom polostrove a volá sa "dyptam" alebo "Mojžišov ker". Vylučuje ľahký éterický olej a ten sa na páliacom slnku ľahko zapáli. Mojžiš rozprával v Egypte Izraelitom ako k nemu z horiaceho kra prehovoril Jahve. Kosidowski píše o tom, že "Mojžišov krík" preniesol v roku 1960 do Poľska, kde ho zasadili v skalo-stepnej rezervácii v Skorociciach, kde sa jedného letného dňa rozhorel, ale nezhorel. Jeden takýto krík zastrie na skale pri vstupe do kláštora sv. Kataríny pod horou Sinaj a tamojší mnísi hovoria, že je tam asi od nepamäti.
Či bol Mojžiš skutočný, na to vedci odpovedajú, že nech je skutočnosť akákoľvek, jeho meno vymyslené nie je a v Egypte sa meno Mojžiš pripájalo za meno nejakého božstva a božská prípona existovala aj samostatne a v dokumentoch sa objavuje niekoľko Mojžišov. Pramene hovoria, že biblického Mojžiša pravdepodobne stelesňuje egyptský kancelár Beja s pripojenou koncovkou Mojžiš za menom.
Čo znamená tesár
Archeológovia objavili svedectvá o niektorých biblických osobnostiach, ako napr. o kráľovi Dávidovi alebo Ezechiášovi. Meno Ježiša nenašli na žiadnom dobovom texte, jestvuje však veľa zdrojov - okrem biblických evanjelií - ktoré vznikli po Ježišovom ukrižovaní. V Písme nie je zmienka o Ježišovej výchove, biblickí historici z neho usúdili, že predstava o ňom, ako o synovi chudobného tesára je asi vymyslená. Výraz "tesár" a jeho zmysel je stále diskutovaný, pretože podľa niektorých nevyjadruje povolanie, ale je to prívlastok s významom vzdelaný, múdry. Iní biblisti tvrdia, že v tom čase bola tesárska profesia zdrojom dobrých príjmov a tesári boli úspešnými podnikateľmi. Táto teória je doložená časťou z 2. Pavlovho listu Korintským, kde je uvedené, že Ježiš bol bohatý, ale pre svojich verejných sa stal chudobným. Pavlove listy sú podľa vedcov autentické a pretože vznikali v 60. rokoch 1. storočia sú historicky najstaršou kresťanskou písomnosťou. Židovský historik v rímskych službách Flavius Joseph, ktorý žil v 1. storočí n. l. v knihe Starožitnosti židovské sa zmieňuje o mučeníckej smrti Ježišovho brata Jakuba v r. 62. Babylonský talmund, vznikajúci od r. 70 n. l. sa zmieňuje o odsúdení Ježiša na ukameňovanie, za to, že zviedol Izrael na scestie a zaoberal sa mágiou.
Z toho vyplýva, že skúmanie dokumentov vyplní medzeru z chýbajúcich hmatateľných dôkazov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
