ktrické kreslá, falošná krv, živé pavúky či hady. A fanúšikovia rôznych generácií na celom svete ho ustavične zbožňujú. Možno preto, že v súkromí je Vincent Damon Furnier pravým opakom netvora pobehujúceho po pódiu. A možno preto, že sa dokázal závideniahodne dostať z drogovej a alkoholickej závislosti - dnes je to už 25 rokov, čo poctivo abstinuje.
Čo vás viedlo k vybudovaniu mládežníckeho centra The Rock vo West Phoenixe?
"Deti milujú určité medze. My sme proti nim bojovali. No v skutočnosti jediné, čo sme naozaj chceli, bolo vedieť, kam až môžeme ísť. Samozrejme, vždy trochu vystúpite z radu, aby ste videli, čo sa bude diať. Mládež tu nájde nahrávacie štúdio, basketbalové ihriská, umelé lezecké steny, kaviareň, herňu a koncertnú halu. Ľudia vo Phoenixe len tak nevylihujú na slnku. Je tu veľa prestreliek a gangov. Uprostred nich je množstvo malých detí, ktoré sa musia rozhodnúť pre jednu, či druhú cestu."
S touto univerzitou nespolupracujete prvýkrát, už niekoľko rokov poskytujete študentom štipendiá...
"Nebudeme tu nikoho biť Bibliou po hlave. Rozhodne ale chceme, aby vedeli, že im bude k dispozícii. Videl som ako moji najlepší priatelia Jimi Hendrix, Jim Morrison, Janis Joplin či Keith Moon zomreli preto, aby ich obraz žil večne. Jedna vec, ktorú sa moja generácia naučila, bolo byť rockovou hviezdou v čase, keď ňou bolo treba byť."
Váš súčasný koncertný program sa volá Psycho Drama Tour. Čím sa líši od ostatných?
"V Psycho Drama Tour je obsiahnuté všetko, čo si len pod pojmom poriadna show viete predstaviť. A to nielen po stránke hudobnej, ktorá zahŕňa hodne tvrdý rock, ale pripravili sme aj bohaté vizuálne predstavenie. Ponúkame z každého rožka troška: trochu romantiky, psycho hororu, teatrálnosti, zábavy. Vždy tvrdím, že ľudia by mali za svoje peniaze dostať naozaj veľkolepú show. Mojim cieľom je neustále divákov niečím prekvapovať, nenechať ich ani na okamžik vydýchnuť. Chcem, aby na mňa ľudia pozerali o otvorenými ústami."
Počas koncertov máte čas aj na obhliadku mesta, kde práve vystupujete?
"Samozrejme. Mám taký zvyk, že v každom meste, kde hráme, hneď po príchode vyrážam do ulíc. Nikdy netrávim čas na hotelových izbách, ale idem sa pozrieť do centra, zájdem niekam na obed, do obchodov. Tak mesto najlepšie spoznám. Ľudia sú vždy prekvapení, keď ma takto stretávajú na ulici. Ale ja sa s nimi rád pozdravím, porozprávam a dám im autogram."
Takže vás nesprevádzajú žiadni osobní strážcovia, ktorí by odháňali neodbytných fanúšikov?
"Nie, to nie (smiech). Idem normálne so svojou rodinou, s manželkou Sheryl a oboma deckami. Všetci so mnou vlastne vystupujú aj na koncerte. V aktuálnom programe znázorňujú niekoľko postáv."
Minulý rok ste oslávili šesťdesiatku, ale akoby na vás vek vôbec nepôsobil. Ako to robíte?
"Neviem, v tomto smere som na tom asi rovnako ako Mick Jagger (smiech). Tiež môžem behať a šalieť dve hodiny po pódiu a som úplne v pohode. Ale predtým tomu tak nebolo. Keď som veľa pil a bral drogy, tak to bol problém. Alkohol vás síce naštartuje a dodá vám energiu, ale nie na dlho. Teraz to ale už riešiť nemusím, už dvadsať päť rokov nepijem."
Sále vás baví hranie rovnako ako predtým? Necítite sa už z toho niekedy unavený?
"Nie, pretože práve koncerty ma udržujú v dobrej kondícii. Navyše je to stále ohromne vzrušujúce. Nikdy neviete, čo príde za publikum. Hrať svoj vlastný protiklad je stále zábava. A byť Alice Cooperom je tiež asi dobrá terapia. Psychiater by asi povedal, že si prehrávam všetky svoje obavy, predstavy a šialenstvo. Zídem z pódia a mám pocit úľavy, že som sa zbavil svojich démonov."
Domnievam sa, že na Alice Coopera sa meníte len na pódiu, podobne ako váš rodák z Detroitu James Osterberg sa mení na divokého Iggyho Popa...
"Ale to robí v rokenrole skoro každý. Mick Jagger je iný v súkromí a iný na pódiu. Keď vybehne pred ľudí, vyzerá to, akoby sa v ňom prebudila iná osobnosť. V mojom prípade je to tak, že som si z Alice Coopera stvoril protiklad, arogantného zlosyna a neuveriteľného egoistu, ktorý sa mi v súkromí ani trochu nepodobá."
Toho zlosyna si obľúbila ďalšia generácia dospievajúcich, kým rodičovské a verejné spolky v USA aj inde vo vás vidia satanistu či rovno diabla. Ako sa vám s tým žije?
"Alice Coopera si obľúbili trošku uletení ľudia na okraji spoločnosti, fanúšikom folk rocku sa proste nikdy páčiť nemohli. Majú ho radi skôr poslucháči Rolling Stones a klasického rocku, ktorí majú pochopenie pre undergroundovú a komediálnu stránku jeho charakteru. Chápu, že v Alice Cooperovi je hodne humoru."
Aký humor má rád Vincent Furnier, teda vy v súkromí?
"Najviac ma rozosmeje všetko, čo je nemiestne. Keď som prvýkrát videl Monty Pythony, ktorých len málo ľudí v Amerike skutočne pochopilo, zato mne prišli hneď od začiatku neuveriteľne vtipní. Baví ma temný humor, nemusí to byť nič k popukaniu, skôr situácie, na ktorých by sa človek vlastne smiať nemal."
A nie je to aj základná charakteristická vlastnosť Alice Coopera?
"Alice Cooper sa na spoločnosť pozerá so značným sarkazmom, to je súčasťou jeho cynizmu a irónie. Osobne som optimistickejší ako Alice, vidím všetko z tej lepšej stránky. To je na ňom v porovnaní so mnou zaujímavejšie. Podobne ako on ale vidím pokrytectvo v každom človeku, nie len u politikov. Dokonca i v tých, ktorých máme za svätcov alebo sa naopak tvária ako čisté zlo. Seba z toho nevynímam, podľa mňa sú ľudia obecne veľmi komické bytosti. A čím viac sa to snažíme maskovať, tým sme smiešnejší."
Vy ste onoho času mali konflikty s niektorými politikmi, čo vám však paradoxne prinieslo viac kladov ako záporov...
"Presne tak. Tým, že ma chceli zakázať, mi nemohli urobiť lepšiu službu. Negatívna reklama zdvihla moju popularitu na maximum. Na odplatu som im poslal cigary a kvety."
Líšia sa nejako fanúšikovia v rôznych krajinách? Ročne absolvujete desiatky nkoncertov po celom svete, máte dobrú možnosť porovnávať...
"V zásade sa nelíšia. Na naše koncerty reagujú fanúšikovia všade rovnako. To znamená, že sú spontánni, hlasití, dávajú najavo svoje pocity, idú s nami. Keby mi koľkokrát nepovedali, kde práve hráme, myslel by som si, že sme niekde v Amerike. Ale malé rozdiely sa predsa len nájdu. Napríklad Japonci sú takí zdržanlivejší a ako dav sú hodne organizovaní. Hromadne si sadajú, potom zase všetci spoločne vstávajú (smiech). Je zábavné ich pozorovať."
Pre skladateľa Tima Rice ste na album naspievali postavu Herolda z muzikálu Jesus Christ Superstar. To je vlastne tiež horor – mohli by ste krutého kráľa aj hrať?
"Keby som dostal ponuku z Broadway, asi by som Heralda hrať mohol, ale každý večer pred spaním by ma to trápilo. Ťažko by sa mi hral aj Judáš, to už by som radšej bol Jackom Rozparovačom alebo Drakulom než človekom, ktorý prenasleduje Ježiša. Snažím sa predstavovať Alice Coopera ako veľkého zlosyna, niekedy preto za mnou chodia bigotní veriaci a hovoria mi, že nemôžem byť naozajstný kresťan. Čo by ste mi povedali, keby som hral Macbetha, hovorievam im. Okultistu, vraha, cudzoložníka? Veď pácha omnoho horšie veci než Alice Cooper!"
Lenže Shakespeare je podľa nich veľké umenie, kým Alice Cooper ľudová zábava. Nie je to tým?
"Jasne, ale presne to je ten omyl!"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
