pri kontakte s bežnou realitou, no vynahrádza jej to vnútornou slobodou a nachádzaním harmónie. Jana Bodnárová nám čosi viac o svojich knihách a živote prezradila pred besedou vo Verejnej knižnici Jána Bocatia.
Dokážete si ešte vôbec predstaviť svoj život bez literárnej tvorby a umenia? Akým smerom by sa uberal?
- Myslím, že už by som si to nevedela, ani nechcela predstaviť. Dnes je prirodzenou súčasťou môjho života. Prešlo takmer dvadsať rokov, odkedy mi vyšla prvá kniha. Odvtedy kníh a knižočiek vyšlo osemnásť. To už je veľký kus života a práce... Pre mňa je tvorba čosi ako paralelný alebo alternatívny život. Niekedy aj spôsob určitého úniku. Takže skutočne už nie.
Môžete trošku konkretizovať? Úniku pred čím?
- Tvorba je vôbec istý druh sebazabudnutia. Aspoň ja nie som typ, ktorý je vyplnený sám sebou ako betónovou masou. Pred písaním sa musím čosi ako stíšiť a zabudnúť na svoje bdelé ja. Tak sa ľahšie spúšťa do podvedomého, do kontaktu s fantáziou a imagináciou... Potom sa to, čo som prežila, videla, čo ma nejakým spôsobom zasiahlo, začne akoby na nejakom projekčnom plátne zo mňa vynárať. Niekedy je to druh určitých životných atakov, pred ktorými človek obyčajne hľadá únik.
Dá sa teda povedať, že ako veľmi empatický človek sa pohybujete akoby v inej realite, alebo sa viete nechať viesť aj normálnym bežným praktickým životom?
- Ako som povedala, písanie je čosi ako môj alternatívny život. A takmer prirodzene si, ako každý druh tvorby, berie svoju daň. Človeka robí krehkejším, a preto možno v praktickom živote naozaj nie som taká odolná, ako by som mohla a možno aj mala byť. Na druhej strane musím povedať, že moje texty nie sú odtrhnuté od ľudskej existencie, len nie sú napísané klasickým realisticko-psychologickým spôsobom.
Čo vás podnietilo tvoriť aj pre deti? Venujete sa totiž písaniu poézie a prózy, prečo aj pre najmenších?
- S písaním pre deti som začala, keď boli moje vlastné malé. A potom som sa k nemu vrátila aj neskôr. Takáto tvorba si vyžaduje iné vnútorné rozpoloženie. Som vtedy harmonická, pevná, hravá, znovu musím vedieť žasnúť, pozerať na všetko akoby po prvý raz, byť okúzlená, pozitívna..., veď detské texty rozvíjajú emocionálne zdravie detí. Opäť sa musím prekopať k vnútornému dieťaťu v sebe. To si nosíme všetci, len sme si ho zasypali.
Ako u vás vyzerá samotný proces tvorby? Keď tvoríte, nevidíte a nepočujete?
- Nemôžem povedať, že by som stratila kontakt s realitou. Pri písaní ale musím byť aspoň v miestnosti sama. Tiež mi dosť pomáha chôdza v prírode. Vtedy moja myseľ dostáva dynamickejšie impulzy, nápady. Potom nastane spomínané upokojenie, stíšenie a zabudnutie na seba. Najkrajšia a najľahšia je prvá fáza tvorby, keď sa text akoby "leje". Ako keby sa TO písalo. Potom už príde horšia fáza, keď ho treba spevňovať, spresňovať. Pristúpiť k nemu s odstupom či nadhľadom.
A ste kritická ku svojim tvorivým výstupom? Večne nespokojná? Kedy si už viete povedať, že bolo dosť úprav?
- K takémuto momentu chtiac-nechtiac musím dospieť. Myslím si však, že žiadna kniha nie je definitívne dokončená. Beriem to ale tak, že bola v istej chvíli čímsi ako mojím zrkadlom či fotografiou. I času, v ktorom som žila. Ani fotografie z minulosti by sa nemali retušovať, zachytávajú predsa istú fázu plynúceho života, rovnako ako knihy. Spätne by som možno niečo zmenila, ale už som na ceste posunutá inde.
Ktorú zo svojich knižiek máte najradšej? Alebo sú všetky ako vaše deti a nemôžete to špecifikovať?
- Hovorí sa, že vždy tá najaktuálnejšia je najobľúbenejšia. Ale ja mám rada aj knihu Bleskosvetlo/Bleskotma, pretože sa mi zdá jasná, pokojná a transparentná. Vyšla v roku 1996, v tom čase som sa trochu venovala tai-či a myslím, že východné učenia boli práve v snahe po vonkajšej jasnosti, nekomplikovanosti či symetrii cítiť. Medzi obľúbené však patria aj tituly Insomnia a Takmer neviditeľná, ktorá je do značnej miery autobiografická.
Nerobí vám problém dávať o sebe niečo vedieť práve takouto formou? Odhaľovať niečo zo svojho súkromného života?
- Nikdy som nechcela tematizovať seba, až neskôr, počas štipendijného pobytu v Nemecku, som našla inú cestu ako cestu totálne vytvoreného príbehu. Písala som o tom, čo som priamo zažila. Tak vznikli POpríbehy v knihe Insomnia. I v knihe Takmer neviditeľná som otvorene písala o sebe. S istou odvahou som bádala vo svojich spomienkach, stavoch mysle i jej mechanizmoch. Nie je to ale surové obnaženie. Možno práve v takomto písaní je aj druh určitej sebazáchrany. Jeden poľský spisovateľ hovorí, že písanie je sebaspása. Možno to znie nadnesene, ale myslím, že niečo na tom je.
Je súčasná slovenská literárna tvorba uspokojivá? Aká je situácia medzi spisovateľmi? Tvorí sa vám dobre?
- Nemyslím si, že by naša literatúra bola v nejakej kríze. Nehovorím však o možnostiach publikovania. Je dosť pestrá. Podľa mňa začínajú byť veľmi razantné práve ženské autorky z niektorých vyprofilovaných vydavateľstiev, ako napríklad K. K. Bagalu či Aspektu. A je aj dosť mladých talentov, ktorým dáva priestor najmä spomínaný Koloman Kertész Bagala. Nielen pre spisovateľov, ale i pre celú čitateľskú spoločnosť je dôležitý fakt, že je dostupné obrovské množstvo prekladovej literatúry, najmä vďaka českým vydavateľstvám. Sama mám jedno maličké (BAUM – pozn. red.). Vydala som novelu Dukla od jedinečného poľského autora Andrzeja Stasiuka, malým románom Rekreácie som predstavila tvorbu ďalšieho medzinárodne uznávaného, súčasného ukrajinského spisovateľa Jurija Andruchovyča, tiež básnickú zbierku Vôňa horcov od Ukrajinca Petra Miďanku, ktorý je básnikom s originálnym, neestétskym jazykom a svojským spôsobom vnímania. Z arabského jazyka to bola kniha Putovanie Ibn Fattúmu od nositeľa Nobelovej ceny, Egypťana Nadžíba Mahfúza.
Roky ste pracovali ako pamiatkarka, písali ste články o výtvarnom umení, nechýba vám to teraz trošku?
- Minulej práci som sa venovala s celou energiou. Písaniu sa venujem rovnako intenzívne. Nepíšem len prózu pre dospelých a deti, ale vyšlo mi aj pár knižočiek poézie, piesňové texty Blíženci, bolo realizovaných viacero mojich rozhlasových hier, dva televízne scenáre, inscenované tri divadelné hry... Takže ten diapazón je dosť široký a vyžaduje to naozaj veľa duševného nasadenia.
Čomu sa venujete v týchto dňoch? Vzniká nová knižka?
- Dokončujem knižočku, krátke básničky pre deti, založené na zvuku, melódii a rytme reči. Sú určené pre predškolský vek. Myslím si, že je dôležité otvárať deťom i sluch, text im ľahšie vkĺzne do vedomia. Čítanie v detstve je prípravou na náročnejšiu literatúru. Vytvorí sa vzťah ku knižkám. Len je potrebné deťom čítať a nevyhnutné, aby videli svojich rodičov pri tejto činnosti.
"Vnútorné dieťa si v sebe nosíme všetci, len sme si ho zasypali."
Profil:
Narodila sa v roku 1950 v Jakubovanoch.
Je slovenská spisovateľka, kunsthistorička, vydavateľka.V rokoch 1968 – 1976 študovala Dejiny umenia (istý čas aj knihovedu a latinčinu) na Filozofickej fakulte UK
v Bratislave.
Po štúdiách pracovala viac ako desať rokov ako pamiatkarka pri záchrane umelecko-historických pamiatok v Prešove a písala články a štúdie o súčasnomm výtvarnom umení.
Od začiatku 90. rokov sa venuje takmer výlučne literárnej činnosti.
Vyšlo jej dokopy 18 knižných titulov, realizovaných bolo viacero jej rozhlasových hier, dva televízne scenáre, inscenované tri divadelné hry.
Žije v Prešove.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
