UŽHOROD, MUKAČEVO, SEREDNE. Nemohol ostať stáť na strane, niekto musí brániť túto krajinu, vravel. Urobil to pre nás.
Slová Elizabeth Posypanko, ktorej 24-ročný adoptívny syn bojuje v prvej línii v Kurskej oblasti, postupne zanikajú v tichu. Striedajú ich slzy, ale matka, povolaním profesionálny rodič, pokračuje. Je to pre mňa ťažké, nerozkážem si, ospravedlňuje sa za svoje slzy.
Na bojisko sa prihlásil ako dobrovoľník. „Krásne nám to vysvetlil. Mama, keby som zomrel kvôli nejakej hlúposti, hanbila by si sa za mňa. Ale keď zomriem za krajinu, keď odovzdám život za našich ľudí, budeš na mňa hrdá,“ tlmočí Elizabeth synov postoj.
Je 24. február. Tretie výročie útočnej, brutálnej a ničím neodôvodnenej vojny na Ukrajine zo strany Ruska. V čase rozhovoru s Elizabethou sedíme v aute, ktoré prechádza Mukačevom. Práve míňame jeho hlavné námestie. Pripomína moderný pomník.
Rehoľná sestra z Užhorodu: Zranení sa liečia s tým, že sa na front vrátia Čítajte Osadili tam fotografie padlých vojakov, nechýbajú dátumy ich narodenia a úmrtia. Ľudia k nim priniesli sviečky a smútočné kvety. Nie je to ojedinelý zjav, podobné pietne miesto nachádzame aj na námestí v Užhorode.
Elizabeth pokračuje, že syn, ktorého doma čaká manželka s malým dieťaťom, je veliteľom malého oddielu. Spojenie s ním občas majú, ale volať mu nesmú, čakajú, kým sa ozve.
„Chápeme, že si nemôžeme pýtať veľa informácií, rešpektujeme to. Pre mňa je dôležité, že je živý, že je s ním všetko v poriadku. Už trikrát bol zranený, chcel zachrániť život iným.“
Ako veliteľ oddielu to nemá jednoduché, stáva sa aj to, že musí manželke či matke mŕtveho vojaka oznámiť smutnú správu. A podľa jeho matky, vysporiadať sa s tým je psychicky veľmi náročné. Napriek tomu si uvedomuje zodpovednosť za svoj oddiel a aj preto v ňom ako dobrovoľník naďalej ostáva.
Výchova k láske k ľuďom
Elizabeth spolu s manželom Jozefom vychovali osem adoptívnych detí. Väčšia časť z nich pomáha, kde si to vojna vyžaduje. Napríklad najmladší 17-ročný syn sa pridal k dobrovoľným hasičom. „Videl pritom veľa smrti, spod trosiek vyberal aj mŕtve privalené deti. Veľmi ho to zmenilo, zmenilo mu to život.“
Elizabeth vraví, že deti si brali príklad od svojho otca, jej manžela Jozefa, ktorý celé roky pomáha sirotám. Jozef Posypanka je totiž riaditeľ neziskovej organizácie Zakarpatie bez sirôt.
„Vychovali sme ich tak, aby milovali ľudí. Nevedela som, že bude vojna a že sa tá naša výchova takto prejaví,“ dodáva Elizabetha. Napriek smútku matky si uvedomuje si, čo by jej krajine hrozilo, keby sa Rusku vzdala.
Pokračuje, že po výchove ôsmich detí sa chceli tešiť z vnúčat, ktoré prišli, ale vojna zmenila všetko. Do života im okrem strachu o ich už dospelé deti však priniesla aj radosť a nový impulz.
Šéfka Profesie: U. S. Steel prepúšťa, Ukrajinci diery na trhu nezaplnili a chýba investor Čítajte Opäť sa stali náhradnými rodičmi. Vojna na Ukrajine sa ešte len začala a o dva dni nato držali v rukách chlapčeka, ktorého sa matka zriekla na hranici utekajúc pred ruskou agresiou.
Elizabeth jej toto rozhodnutie nijako nezazlieva. Práve naopak. „Chcela ísť do zahraničia. Bola to vraj mladá študentka, ktorá sama hľadala pomoc. Chlapčeka nechala na sociálnych službách. Mal 11 mesiacov, len šesť kilogramov a ani jeden zub,“ opisuje stretnutie s budúcim synom.
Jozef a Elizabeth mali chlapčeka zobrať len do dočasnej opatery. Nemal doklady, žiadna ukrajinská inštitúcia si ho nemohla len tak vziať.
„Bol u nás týždeň a už sme sa rozhodli, že si ho adoptujeme. Trvalo nám to rok a pol, kým sa formálne stal naším.“ Na Elizabeth vidieť, že malé dieťa v ich živote jej prináša radosť cez utrpenie, ktorému čelí pre svoje staršie deti.
Jozef Posypanka s manželkou Elizabeth a šekom na 2000 eur. (zdroj: Korzár/Katarína Gécziová)Buraš: Mať za suseda Rusko? Tragédia
Na tretie výročie vojny čaká na manželský pár v Mukačeve prekvapenie. Ich nezisková organizácia, ktorej hlavnou náplňou je pomáhať ukrajinským sirotám, dostáva nečakaný peňažný dar.
Postaral sa o to odborný poradca Komisára pre práva detí z Ukrajiny Eduard Buraš spolu s jeho belgickými priateľmi Wernerom Kalffom a a Dieterom Scheiffom. Tí totiž priviezli na Ukrajinu finančný dar 5 000 eur, z toho 2 000 dali Posypankovej neziskovej organizácii. Ďalších tritisíc eur dostala detská nemocnica v Mukačeve.
Buraš chodí od 24. februára 2022 pravidelne na Ukrajinu. Každý týždeň raz či dvakrát. Ešte ako bývalý poradca predsedu vlády Slovenskej republiky pre cezhraničnú spoluprácu tam nadviazal mnohé kontakty. Po nástupe vlády Roberta Fica o túto funkciu prišiel.
Buraš v spolupráci so slovenskými či zahraničnými partnermi zabezpečuje rôznu formu humanitárnej pomoci a podpory. Peniaze, jedlo, šatstvo, sviečky či powerbanky.
Vraví, že pomoc je stále potrebná. „Napriek tomu, že podpora už nie je taká veľká, ako bola na začiatku, Ukrajina je stále naším susedom. Pýtam sa, čo je horšie ako mať zlého suseda? Medzi nás nepríde žiadna tretia krajina. Ukrajina bude stále náš sused, stále budeme mať spoločnú hranicu a budeme sa musieť rozprávať. Jedine, že by sme mali za suseda Rusko a to by bola tragédia.“
Eduard Buraš v Serednom. (zdroj: Korzár/Katarína Gécziová)Developerský boom
Sherwood, Užhorodské veže či Maverick. To sú názvy niektorých rozbehnutých developerských projektov v Užhorode. Mesto je posiate bilbordami s informáciami o nových obytných komplexoch. Ide o investície súkromných developerov. Sú to moderné obytné zóny v kontraste so starými užhorodskými bytovkami.
V rôznych lokalitách vytŕčajú do výšky žeriavy, pri nich stoja stavebné mechanizmy. Vo viacerých častiach mesta zase možno nájsť plochy pripravené na výstavbu.
Jedno z území na úpätí kopca blízko výjazdu na slovensko-ukrajinskú ulicu bolo pred dvomi rokmi prázdne, dnes tam stojí hotel a bytovky. Zrejme najviditeľnejšie sa stavia na Nábreží Slov'yan'ka pri rieke Uh. Napočítali sme tam štyri veľké výstavby, vrátane Užhorodských veží.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
