Ako vyzerali uličky metropoly východu v minulom aj predminulom storočí sa dozvedáme len útržkovito z kníh a niekoľkých fotografií. O to vzácnejšia je práca Východoslovenského múzea v Košiciach, ktoré sa vlani už po trinástykrát zapojilo do projektu Ošetrenie a digitalizácia sklenených negatívov.
Vďaka Fondu na podporu umenia sa podarilo tentoraz digitalizovať 390 sklenených negatívov. Kurátor fondu historickej a umeleckej fotografie DUŠAN BÉREŠ pre Korzár porozprával, v čom spočíva táto mravenčia práca, aké vzácne obrazy sa tým dostali na svetlo sveta a kde sa dajú pozrieť.
„V priebehu medzivojnového obdobia sa fotografia stala ľahko prístupnou už pre všetky vrstvy. Čím ideme do novšieho obdobia, tým bolo viac fotografov aj ateliérov v Košiciach. Ale stále dominovalo to, že sa ľudia dávali fotografovať pri nejakých významných príležitostiach. Krst, prvé sväté prijímanie, svadby, portréty umelcov či tablá. Tie sa vyhotovovali nielen školské, ale aj profesijné,“ hovorí Béreš.
V rozhovore sa dočítate:
- Koľko sklenených negatívov už v múzeu digitalizovali,
- ktoré zábery kurátora najviac potešili,
- z akého obdobia nie sú takmer žiadne fotografie,
- ktorá budova v meste má len zopár historických fotiek,
- ako dlho trvá ošetrenie jedného negatívu.
Aká je cesta vzácnych starých sklenených negatívov k vám?
Zbierkové predmety sa získavali v priebehu dlhšieho času, patria do fondu historickej a umeleckej fotografie. Získavali sa rôznymi cestami, napríklad nám ich bývalí fotografi darovali alebo boli v medzivojnovom období odkúpené. Jeden z najväčších ucelených archívov je od známeho košického ateliéru Győri a Boros. Ten sa k nám dostal v roku 1951, kedy nám to predala vdova po jednom z fotografov. V tomto prípade išlo o zbierku viac ako 5-tisíc kusov.
Viete predpokladať, či sa vám oplatí nejakú zbierku kúpiť alebo nie? Záleží to od toho, čo je na fotografii, alebo sú vzácne všetky už len svojím vekom?
Základ tvorili predovšetkým portréty, ale nás zaujímajú prioritne udalosti alebo architektúra, ulice, rôzne stavby... Pre naše potreby sú zaujímavé nafotené naše vlastné výstavy na záberoch. Negatívy využívame či už na účely expozície, výstav, publikačnej činnosti, monografií, článkov alebo projektov, v ktorých spolupracujeme s inými inštitúciami. Napríklad s Univerzitou Pavla Jozefa Šafárika sme spolupracovali na projekte Pamap (pamäťová mapa), kde sme im poskytli zábery mesta do databázy.
Dosť často sa na nás obracajú aj pamiatkari kvôli rekonštrukciám budov. Aj výstava bannerov okolo Urbanovej veže a pri Spievajúcej fontáne je sčasti zo sklenených negatívov.
Prezentujú nálezy nevyčísliteľného kultúrneho a historického významu Čítajte Koľko sklenených negatívov máte teraz dokopy v zbierke?
Viac ako 11-tisíc. Najstaršie pochádzajú z rokov 1865 – 70.
Boli v tom čase v Košiciach už fotografi, ktorí dokumentovali bežný život?
Najstarší fotografi u nás boli Imrich Emanuel Roth a Lazár Letzter so Šimonom Letzterom okolo roku 1850. Oni fotili hlavne architektúru alebo portréty osôb. Samozrejme, sklenených negatívov od nich máme pomenej, odhadom menej ako štyridsať.
Čo je na týchto záberoch?
Stará železničná stanica alebo stav pred postavením neskoršieho hotela Schalkház (dnes na tomto mieste stojí hotel Double Tree by Hilton), to znamená pohľad na dnešné Námestie osloboditeľov.
Aké sklenené negatívy ste ošetrovali a digitalizovali v poslednom období?
Medzivojnové obdobie a 40. roky. Zhruba od 1910 do 1950.
Bolo v tom čase fotografovanie ešte stále veľmi významnou a drahou záležitosťou, alebo si ľudia chodili robiť portréty už bežne?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
