VÝCHODNÉ SLOVENSKO. Železničná spoločnosť Slovensko v pondelok ráno krátko po siedmej hodine vypravila z Čiernej nad Tisou do Košíc na svoju poslednú jazdu ikonický „pantograf“. Elektrické jednotky rady 460 (v minulosti známe ako EM 488) dostali charakteristickú prezývku od železničiarov, no okamžite si ju obľúbila aj široká verejnosť.
V posledných rokoch sa však na ne znášalo množstvo kritiky, najmä na ich pomalú výmenu za nové a klimatizované elektrické súpravy. Na svoju dobu to však boli mimoriadne moderné, rýchle a pohodlné elektrické jednotky, ktoré sa po prekonaní detských chorôb stali hlavným pilierom prepravy v oblastiach, kde bol na železnici zavedený jednosmerný prúd.
Vlaky v Humennom chcú riadiť z Michaloviec. Ráž si pozrel opravu trate, vydržte, vraví Čítajte Jazdili od Čiernej nad Tisou až po Tatry a na trati Prešov - Košice prepravili státisíce študentov z oboch miest. Vďaka flexibilnej kapacite dokázali už v prvých rokoch rýchlo a spoľahlivo odviezť obrovské množstvo cestujúcich a nahradiť tak dosluhujúce staré vozne.
Posledné elektrické jednotky tohto typu sa sústredili v rušňovom depe Košice a až dodnes obsluhovali trať z Lipian až po Čiernu nad Tisou.
Problémy v zime, bez káblikov to nešlo
„Na 'paňťákoch' som jazdil roky. Veľmi dobre sa ovládali, problémy však boli v zime, pretože veľká časť elektrickej výzbroje a zariadení boli na spodku vlaku. Sneh teda častokrát dokázal takýto vlak aj vyradiť z prevádzky,“ zaspomínal si rušňovodič Peter Martoňák.
„Ani som si neuvedomil, že prešlo už toľko rokov, až prišiel koniec. Mašinka to však bola vynikajúca, dobre sa ovládala, no ísť do práce bez drôtikov sa neoplácalo. Keď sa niečo pokazilo a nastala porucha, človek musel vedieť kde, čo a ako káblikmi prepojiť. Len tak mohol celú poruchu obísť a pokračovať v jazde. Dnes už mladí rušňovodiči zrejme netušia, ako to všetko fungovalo,“ dodáva s úsmevom rušňovodič, ktorý pred odchodom do penzie končil práve na týchto strojoch.
Peter Martoňák si na pantografoch odkrútil viac ako štyridsať rokov. (zdroj: Ľubomír Lehotský)Vlak to bol pekný, ale stačilo
Poslednú jazdu elektrického vlaku sme sledovali od Nižnej Myšle. Do stanice prišiel, i keď nie svojou vinou, omeškaný o desať minút. O tom, že stará jednotka je na trati naposledy, sa cestujúci dozvedeli až od nás.
„Konečne, veď už bolo načase. Vlaky v 21. storočí by mali vyzerať inak. Ja som nimi jazdila od roku 1973,“ hovorí pani Mária, ktorá si zavedenie pantografov pamätá ešte ako školáčka.
„Takýto vlak, hoci bol v minulosti najmodernejší a veru aj pekný, dnes už na koľajnice nepatrí. Cítili to zrejme aj železničiari, asi aj preto sa oň v poslednom čase veľmi nestarali. Je počarbaný, špinavý a občas aj smradľavý,“ poznamenala pani Eva a vzápätí nastúpila spolu s ďalšími do plného vlaku.
Smradľavý nebol, čo môžeme potvrdiť, no pôsobil už naozaj veľmi ošumelo. Napriek tomu je potešiteľné zistenie, že ľudia z východu ho využívajú často.
„V Košiciach sme rýchlo a pohodlne. Bude mi ľúto za týmto vlakom. Aj keď sedačky nie sú moderné, sedí sa tu pohodlnejšie ako v tesných moderných vozňoch,“ hovorí Milan, ktorý z Michalian cestuje do Košíc každý druhý deň.
„Viete, radi sme cestovali zamladi pantografom, veľmi pekné spomienky máme, ale dnes je to už iné. Sme starší, máme aj vyššie nároky na pohodlie, na železnicu... Manžel, ktorý aj dnes cestuje so mnou, ma často sprevádzal, takže aj tie prvé lásky sa spájajú s týmto vlakom. No nič, život je taký,“ hovorí pani Zuzana.
Národný dopravca sľuboval východu nové vlaky. Išli do Nových Zámkov, prišli staršie Čítajte Vývoj nezastavíš, no budú chýbať
Príchod vlaku do stanice Nižná Myšľa sledoval s istou dávkou nostalgie aj jej výpravca Igor Draxler.
„Čo vám poviem, budú chýbať. Neboli to zlé vlaky, ale vývoj nezastavíš. Skôr si myslím, že tie dobré veci, ktorých bol pantograf nositeľom, by sa mohli pretaviť aj do moderných vlakov. Napríklad čo sa týka miesta pre cestujúcich - pantograf, pokiaľ nemal koženkové sedačky, ponúkal určite väčší komfort,“ dodáva výpravca.
Výpravcovi Igorovi Draxlerovi budú prechody pantografov nostalgicky trochu chýbať, no vie, že vývoj sa nesmie zastaviť. (zdroj: Ľubomír Lehotský)Nespokojnosť cestujúcich pri pohľade na špinavú a grafitmi zničenú karosériu sa dá pochopiť. Takýto dizajn vlaku zrejme neláka nikoho. Útoky sprejerov, ale aj vandalov či zlodejov sú na železnici na dennom poriadku a len ťažko sa im odoláva.
Poslednú jazdu pantografu s číslom 43 viedol rušňovodič Štefan Béreš. O tom, že je to jeho posledná jazda, sa dozvedel na poslednú chvíľu.
„Je to neuveriteľné, že nastala táto chvíľa. Veď ešte donedávna sme ich na našich koľajniciach videli denne, a to po celom východom Slovensku. Ide sa mi výborne, hoci práve táto súprava ide trochu ťažšie do rozbehu, lebo bola dlhšie odstavená. Boli to napriek tomu skvelé stroje a veľmi dobre sa ovládali. Mne osobne sa to páči a bude mi to chýbať, hoci som sa ich na začiatku svojej praxe aj trochu bál,“ hovorí Štefan Béreš a spomína, že pre rušňovodičov bolo v minulosti vecou cti dostať sa práve na tieto vlaky.
„V poslednom čase cítiť, že vzťah k nim sa vytratil. Nečudo, mnohí starší kolegovia odišli do dôchodku a mladší sa skôr zaujímajú o moderné lokomotívy,“ dodáva rušňovodič.
Rušňovodič Štefan Béreš dostal tú česť odviezť posledný vlak z Čiernej nad Tisou do Košíc. (zdroj: Ľubomír Lehotský)Pre fanúšikov je ikonou
Až z Bratislavy na posledný obrat vlaku pricestoval aj jeho veľký fanúšik Mário Kováč.
„Jednosmerné štyristošesťdesiatky sú pre mňa srdcovou záležitosťou, podobne ako boli ich striedavé sesternice, tzv. päťstošesťdesiatky, ktoré na západnom Slovensku dojazdili už takmer pred desaťročím. Je to v podstate posledný mohykán a svedok istej doby. Za viac ako 50 rokov previezli milióny cestujúcich a odviedli poctivý kus roboty,“ vysvetľuje svoj vzťah k pantografom fanúšik a odborník v oblasti železničnej dopravy.
Útvar hodnoty za peniaze odporúča železniciam nasadiť šesť nových vlakov v okolí Košíc Čítajte „Pantografy sú v mnohom iné ako elektrické jednotky, ktoré sa vyrábajú dnes. Majú odporovú výzbroj riadenú stykačmi, je tu veľmi veľa mechanických súčiastok a nezameniteľné čaro. Napríklad zvuk motor-generátora pri rozbehu pripomína zvuk rolujúceho lietadla. Verím, že ako posledný funkčný kus sa zachová pre ďalšie generácie a že nadšenci z občianskeho združenia, ktorí oň prejavili záujem, sa dokážu o posledný kus postarať a že to zvládnu. Je to totiž poriadny záväzok a veľký kus práce do budúcna. Drží im palce,“ dodáva Mário Kováč.
Oficiálna rozlúčka s elektrickou jednotkou rady 430 043-3 by sa mala udiať počas každoročného obľúbeného podujatia Rušňoparáda v košickom Rušňovom depe ZSSK v dňoch 25. a 26. mája.
O jeho ďalší osud prejavili záujem dobrovoľníci z občianskeho združenia Detská železnica Košice, ktorí už teraz hľadajú ďalších nadšencov železničnej histórie a ochotných ľudí pomôcť pri záchrane, obnove a údržbe tejto poslednej prevádzkyschopnej súpravy.
Čo je pantograf
Pantograf je druh zberača používaného pre spojenie s elektrickým vedením a dopravným zariadením. Používa sa hlavne pri elektrických dopravných prostriedkoch ako rušne, električky či niektoré typy vozidiel metra.
V Československu bol pod týmto menom známy najmä elektrický motorový vozeň radu 460 (ex EM 488.0), ktorý bol určený pre prevádzku na tratiach s jednosmernou trakčnou napájacou sústavou 3 kV DC.
V rokoch 1971 až 1978 ich vyrábala Vagónka Studénka a tvoria ich dva elektrické vozne (rušne), medzi ktoré sú vložené osobné vozne rady 063 (ex N 488.03).
Podľa počtu vložených vozňov závisela aj kapacita vlaku. Spolu tvorili typický a charakteristický elektrický vlak, ktorý dokázal prepraviť veľké množstvo cestujúcich.
Skriňa elektrického vozňa má jednu kabínu so stanovišťom strojvodcu, druhé čelo vozňa je ploché s prechodovým otvorom do vloženého vozňa.
Maximálna povolená rýchlosť bola 110 km/ h.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
