Psychologička EVA SOPKOVÁ je prvou odborníčkou, ktorá sa začala systematicky venovať problematike násilia páchaného na ženách v párových vzťahoch. Jej prístup zahŕňal ľudskoprávne a feministické aspekty pri poskytovaní pomoci ženám v organizácii Pro Familia.
Spolu s inými organizáciami sa usilovala o zmenu prístupu k násiliu páchanému na ženách aj na úrovni spoločnosti a štátu. Bola aktívna tiež na medzinárodnej úrovni ako členka európskej skupiny expertiek pre oblasť násilia páchaného na ženách.
Tridsaťpäť rokov profesionálneho života prežila v Humennom, kde založila manželskú a predmanželskú poradňu, v roku 1992 nadáciu, neskôr občianske združenie Pro Familia i bezpečný ženský dom. Za priekopnícku prácu v tejto oblasti si z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej prevzala ocenenie Pribinov kríž II. triedy.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo nad matematikou a filozofiou zvíťazila psychológia,
- kedy sa zakladali manželské a predmanželské poradne,
- či sa ženy zdráhali hovoriť o násilí,
- aké je dôležité položiť otázku: kto vám to urobil,
- čo je to tzv. strániaci prístup,
- že rodovo podmienené násilie je spoločenský problém,
- čo ukázal celoslovenský výskum,
- že bolo treba vytvoriť špeciálny jazyk a terminológiu,
- či by pomohlo, kedy mužské okolie odsúdilo násilníka.
Prečo ste sa rozhodli pre štúdium psychológie? Vtedy to nebol veľmi „vychytený“ odbor, však?
Zaujímala ma sociológia, vtedy sa však tento odbor v Košiciach neotváral. Mala som rada filozofiu, matematiku, neuvažovala som o medicíne, aj keď otec bol lekár a mama zdravotná laborantka. Rozhodla som pre psychológiu na novozaloženej katedre psychológie v Košiciach. Veľmi rada si spomínam na študentské časy, na doslova rodinné prostredie v škole, na vynikajúcich pedagógov, na zaujímavé spolužiačky a spolužiakov. V rámci štúdia psychológie som využila aj môj záujem o matematiku a filozofiu.
Založili ste manželskú a predmanželskú poradňu v Humennom. Bolo to na vtedajšie pomery niečo nové, neznáme. Aké boli začiatky?
Po skončení štúdia som začala pracovať v Košiciach v zabehnutom systéme psychologického poradenstva pre deti. Vtedy, v 70. a 80. rokoch minulého storočia, sa začali zakladať manželské a predmanželské poradne na Slovensku a na východe postupne vznikli vo všetkých okresoch. V Humennom sme boli medzi prvými. Rozhodla som sa to risknúť, bola to moja prvá väčšia profesionálna výzva, že som ako mladá začínajúca psychologička išla do neznámeho prostredia.
Bol to úplne nový odbor v poradenskej psychológii, kde sme všetky, väčšinou sme boli ženy, ktoré sme začínali, museli vytvárať základy odboru. Postupne sa veľmi dobre profiloval a prosperoval. Neskôr som bola medzi tými, ktorí pracovali na premene systému poradní na centrá poradensko-psychologických služieb. Zúčastňovala som sa na tvorbe legislatívnych a koncepčných základov tejto transformácie.
Žena nie je hlúpa a naivná, ak tyrana hneď neopustí, vie byť aj láskavý, tvrdí odborníčka Čítajte Ukázalo sa, že až takmer polovica klientiek poradne zažíva domáce násilie. Ostýchali sa ženy zverovať sa vám so svojimi problémami?
Napriek tomu, že som bola veľmi mladá a aj som tak vyzerala, zábrany žien zdôveriť sa mi trvali veľmi krátko. Aj keď sa v poradni v zásade menej vypytuje a viac počúva, do repertoáru otázok som zaradila aj tú o výskyte násilia. V poradenskej psychológii to nebol vhodný postup, takže som ho vlastne porušovala a prekračovala, v každom prípade som však túto otázku kládla. Tam, kde tento problém bol, som na ženách videla úľavu, že sa ich na to niekto opýtal.
Vo väčšine prípadov ženy vôbec po prvý raz o tom niekomu rozpovedali. Aj keď opakovane chodievali napríklad k lekárovi s viditeľnými zraneniami po fyzickom útoku, otázky typu: ako sa vám to stalo, kto vám to urobil, kto vám ubližuje, im nikto nekládol. Pre ženu bolo ľahšie odpovedať na otázky o násilí, ako keby mala ona sama násilníka v rozprávaní „udať“. Dôležitý je prijímajúci prístup. Keď som ženám povedala, že je fantastické ako dokázali fungovať, prežívať nebezpečné situácie a chrániť svoje deti, reagovali na to prekvapením a úľavou. Sú to veľmi silné ženy, ktoré v takýchto nebezpečných podmienkach prežívajú.
Povedali ste, že vás na to, ako pracovať s týmito ženami a ako im pomáhať nepripravila ani škola, ani prax. Ako ste teda s touto témou začínali?
Poskytovali sme pomoc na úrovni našich poznatkov. Keďže som čítala v angličtine, hľadala som zdroje v zahraničnej literatúre, ale stále v rámci psychológie. Začiatkom 80. rokov som publikovala prvý odborný text v rámci Československa na túto tému na celoštátnej konferencii manželských a predmanželských poradní.
Prekvapili vás vysoké počty týraných žien?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
