Expert pre oblasť cezhraničnej spolupráce s Ukrajinou EDUARD BURAŠ sa denne venuje pomoci Ukrajine a jej obyvateľom. Z Košíc vďaka dobrodincom vozí za hranice potrebnú pomoc a povzbudenie. Je riaditeľom združenia Feman a zároveň aj odborným poradca Komisára pre práva detí z Ukrajiny. Porozprával o pomoci najmenším a bezbranným obetiam vojny.
„Vezmite si, že máte dieťa, s ktorým musíte ísť desaťkrát za deň z deviateho poschodia dole do úkrytu a späť. Ten stres sa na nich prejaví. Niektorí hovoria, že im je už jedno, kde ich to zasiahne, či na ulici či doma. Iní chodia stále s batôžkom, lebo nevedia, kde skončia. Keď niektoré deti počuli škrípanie električky v meste, hneď sa krčili a ľahli si na zem,“ opisuje situácie, ktoré by nikto z nás nechcel zažiť.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa prejavuje vojna na deťoch odídencov,
- prečo niektoré deti utiekli bosé,
- ktoré deti sa skôr aklimatizujú na Slovensku,
- ako môžeme pomôcť ukrajinským deťom na košických sídliskách,
- prečo vlna solidarity a pomáhania ochabla.
Koľko detí z Ukrajiny je momentálne na Slovensku?
Nevieme to presne, lebo deti ani dospelí nemusia byť nikde nahlásení. Ale na Slovensku je približne 30-tisíc ukrajinských detí z nich viac ako 11-tisíc chodí do škôl. Ten rozdiel je možno na online vyučovaní z Ukrajiny, ale to nevieme povedať naisto. Dnes sú tu a zajtra môžu ísť domov alebo do Nemecka a my to nevieme odsledovať.
Koncom týždňa k nám má prísť jeden 16-ročný chlapec, sirota. Sám môže prísť. Sem deti z Ukrajiny môžu prísť, môžu tu ostať a nemusia mať sprievod. Čo môže byť problém. Pokiaľ nevieme, koľko je tu detí, nevieme ani koľko peňazí potrebujeme napríklad na to, aby im bola zabezpečená zdravotná starostlivosť.
Ony sa môžu prihlásiť ku klasickým pediatrom, nie?
Samozrejme. Môžu, ale nemusia. My máme problém, že väčšina pediatrov je v dôchodkovom veku a počet detí prevyšuje limity, ktoré môžu zvládať pediatri.
Poradca premiéra: Vojna ukázala nahotu našich hraničných priechodov Čítajte Kde by sa mali Ukrajinci hlásiť?
To je veľmi zložité. Aj starostovia obcí mi hovoria, že nevedia ako pomôcť odídencom, ktorí u nich síce bývajú, ale nemajú tam trvalý ani prechodný pobyt a deti im ani nechodia do školy. So štatútom odídenca tu nemôžete mať prechodný pobyt. To sa navzájom vylučuje. Aj deti strácajú sociálne zručnosti, keď sa učia druhý rok online. Začalo sa to covidom a pokračuje to vojnou. Trpia tým psychicky, sociálne aj zdravotne. Spýtal som sa jednej ukrajinskej mamy, prečo tu nedá dieťa do školy. Povedala, že čaká na koniec vojny. Povedala to pred rokom a teraz opäť. Deti majú tým pádom väčší problém sa integrovať do spoločnosti.
Ako sa to prejavuje?
Tak, že strácajú komunikačné schopnosti. Majú strach, v noci sa budia. Upozorňujeme na to aj rodičov. Viem, že majú obavy o prežitie, o dennodennú starostlivosť, je tu jazyková bariéra, hľadanie si novej práce, udržiavanie kontaktov s rodinou na Ukrajine, psychické problémy, iné zvyklosti v novej kultúre atď. Nie všetky deti a dospelí to znášajú ľahko a dokážu sa cez to povzniesť.
Život Ukrajincov pri bieloruskej hranici: Pod zemou vyrástli školy, deda Mráza neuznávajú Čítajte Bol pre ne ťažký aj nedávny Silvester a vybuchovanie ohňostrojov?
Samozrejme, už aj delobuchy a ohňostroje u nich vyvolávajú strach. Pripomína im to pocit raketového útoku, vojny. Je to pocit, kedy fakt neviete, čo máte robiť, nestíhate sa rýchlo skryť, bojíte sa o seba a rodinu. U nich sa tieto pocity obnovujú pravidelne. Majú s tým problém aj dospelí, čo potom deti?
Vezmite si, že máte dieťa, s ktorým musíte ísť desaťkrát za deň z deviateho poschodia dole do úkrytu a späť. Ten stres sa na nich prejaví. Niektorí hovoria, že im je už jedno, kde ich to zasiahne, či na ulici či doma. Iní chodia stále s batôžkom, lebo nevedia, kde skončia. Keď niektoré deti počuli škrípanie električky v meste, hneď sa krčili a ľahli si na zem. Škrípanie im pripomenulo piskot rakiet, taký z toho mali strach.
Raketové útoky môžu spôsobiť aj psychické problémy. Normálne trvá cesta z Užhorodu do Kyjeva 10 hodín. Keď ste utekali zo začiatku vojny, išli ste v aute s rodinou tri dni. Oproti vám tanky, tma, vy s deťmi v aute a utekáte čím ďalej, ale neviete presne kam. Ako vysvetlíte deťom, čo sa deje a prečo utekáte? Prídete po troch dňoch do Užhorodu a zistíte, že vaše deti nie sú ani obuté. Lebo ste im v tom zhone zabudli dať topánky. V tom úsilí zachrániť si hlavne život. Ako sa to ďalej na deťoch prejaví? Tie spomienky? Neviem vám povedať.
Vidíte to aj vy tak, že menšie deti sa skôr začlenia do života v cudzine ako staršie deti?
Samozrejme. Ukrajinské deti v slovenských škôlkach si zvykli skôr ako tie na stredných školách. V Košiciach máme aj rodiny s deťmi, ktoré sa už ani nemajú kde vrátiť, lebo ich budovy škôl už ani neexistujú. V Charkove sa školy vybudovali v metro staniciach, v podzemí. Ten pocit školy sa nedá nahradiť len tak ľahko.
Aj systém školstva oboch krajín je iný. Na Ukrajine vám končí 11-ročná školská dochádzka a dieťa, ktoré končí má 16 – 17 rokov. U nás skončí povinnú školskú dochádzku deviatak, ktorý má 14 – 15 rokov. Ukrajinské deti môžu ísť na vysokú školu už od 17 rokov, čo my nemáme.
Vraj majú ťažšie učebné osnovy, čiže skôr zvládnu náročné učivo.
To je pravda. Ďalší problém je v tom, že keď nastúpia do nášho vzdelávacieho systému, tak si robia jeden rok repete v tom, čo sa už doma učili. Podľa štatistík je v Košiciach okolo šesťtisíc Ukrajincov. Čísla sa rôznia, pohyb ľudí je neustály.
V akademickom roku 2022/23 bolo na vysokých školách na Slovensku zapísaných vyše 7300 ukrajinských študentov, z toho 2911 neplnoletých. V akademickom roku 2023/24 to bolo len 6100 študentov, z toho 3473 neplnoletých. Ale počet študentov, ktorí ukončili štúdium v predošlom akademickom roku z dôvodu zanechania štúdia je 1286, vylúčených pre neprospech bolo 3883 študentov. Ja sa pýtam, ak tieto deti idú preč, kde sú potom?
To je len jedna z otázok. Ak tu ten študent nemal rodičov?
Ukrajinské deti sa už budú môcť učiť z oficiálnych učebníc slovenčiny Čítajte Ako môže žiť 16-ročný v cudzine sám?
Lebo ho tu nechali, alebo ho tu doviezli, alebo prišiel s niekým. Rodič napíše splnomocnenie a dieťa zoberie suseda preč za hranice. Rodič neodíde napríklad preto, že sa stará o svojich starých rodičov, ktorí sú už invalidní. Keď mali všetky povolenia a potvrdenie, nebol problém previezť cez hranice aj 16-ročných. Tí v niektorých prípadoch už nemajú pri sebe nikoho, s kým sem prišli. Kým sú študenti, môžu bývať na internátoch. Ale potom?
Aj charita má viacero zariadení, kde sú deti. Ale koľko je tých detí dokopy, to nevieme.
Navštevujú ukrajinské deti u nás aj psychológa?
Nevieme isto koľké z nich. Problém je, že my nemáme dostatok ani slovenských psychológov pre slovenské deti. Určite si pamätáte na nehodu autobusu v Dargove. Medzi zranenými boli aj deti a matky.
Jedna z nich bola pani Júlia, ktorú previezli do nemocnice v Košiciach. Mňa volali z Bratislavy, či neviem pomôcť tej pani, pretože jej dve deti – 1,5 ročné aj 14-ročné oddelili. Aj matku od nich rozdelili. V tom šoku a v tej jazykovej bariére zháňala, kde má ktoré dieťa. Chvalabohu sme ich dali všetkých dokopy, podarilo sa to.
Ale podobných prípadov aj na Ukrajine je mnoho. Ďalší problém pri ošetrení je otázka poistenia Ukrajincov. Majú problém pochopiť, že ak nemajú prácu, nie sú poistení. Alebo si to poistenie musia zaplatiť sami. Máme tu aj Ukrajincov, ktorí si tu otvorili svoje podnikateľské aktivity, nepoberajú od štátu žiadne dávky, sami sa uživia a ešte pomáhajú ďalším.
Ako im môžeme pomôcť?
Zapojiť ich do života. Máme veľmi veľa spoločného, hlavne východ Slovenska s Ukrajinou. Zvyky, tradície, piesne, jedlá atď. Zo Sobraniec do Užhorodu je 12 kilometrov. V Užhorode máte toľko zdravotníckych zariadení, ktoré majú mamograf, CT vyšetrenie a iné najmodernejšie technológie, na ktoré sa u nás dlho čaká. Mnohým východniarom je bližšie ísť do Užhorodu ako do Košíc.
Pomáhať sa dá stále rôznymi spôsobmi. Napríklad také obyčajné sviečky. Doneste hocijaké zvyškové, aj z adventných vencov. My ich odnesieme do Užhorodu, tam ich varia, zohrievajú a zalievajú v plechovke s kartónovým papierom. Nad tými sviečkami si potom ženy zohrievajú vodu a kakao pre deti. Vojaci si pri tom zohrievajú ruky, vydrží to horieť 12 – 18 hodín. Pre vás sú to len obyčajné zvyšky sviečky, ale niekomu môžu veľmi pomôcť.
Dva hrnce a 50-tisíc konzerv. Vyrába vojnové sviece, nad voskom myslí na brata na fronte Čítajte A ako môžeme pomôcť ukrajinským deťom, ktoré žijú medzi nami na Slovensku?
Zapojiť ich do spoločenských aktivít vo voľnom čase, do spoločných hier. Aby viac spoznali náš jazyk, kultúru, aby sa medzi nami osmelili. Sú aj rôzne organizácie, ktoré pripravujú spoločné akcie – cirkevné, charitatívne, mimovládne, medzinárodné aj mestské. Zúčastnime sa na nich, spriateľme sa. Pozývajme aj my ich do nášho života, aby sa uvoľnili a nebáli sa.
Keď sme v detstve chodili do táborov, tiež sme sa na začiatku nepoznali. Hanbili sme sa. Keď sme odchádzali, až sme plakali, lebo sme si našli nových kamarátov a nechceli sme sa odlúčiť. Všetci sme takisto ľudia. A deti sa zvlášť veľmi rýchlo dajú dohromady. Alebo im môžeme pomôcť tým, že podporíme organizácie, ktoré robia pre deti voľnočasové aktivity.
Dni Ukrajiny 2023 predstavia gastronómiu aj možnosti spolupráce Čítajte Aké konkrétne aktivity tieto traumatizované deti najviac potešia?
Napríklad uvoľňovanie napätia formou tanca, umenia, maľovania a art terapie veľmi pomáha. V našich priestoroch sme dali možnosť ženám každý mesiac štrikovať ponožky. Pre svojich mužov. Vlnu nám darujú ľudia, ženy šijú aj rukavice a masky na tvár. Vozím ich na druhú stranu na frontovú líniu. Keď počúvam tie príbehy, to je utrpenie. Stratili úplne všetko. Sme veľmi vďační hlavne Starému Mestu, že tak promptne zriadili prvý sklad pre Ukrajincov.
Pomáhanie Ukrajincom zo strany Slovákov už postupne ochablo. Je to tak aj v prípade detí? Lebo tie sú predsa len úplne bezbranné a nevinné a ľudia majú tendenciu im viac pomáhať...
Malo by to tak byť. Ale nie je to celkom tak. Eufória pomoci zo začiatku úplne opadla. Akoby bolo ťažké pochopiť, že tí ľudia skutočne nemajú kam ísť, že stratili všetko, čo mali. Keby sa niečo také stalo nám, kto by nám pomohol? Kam by sme sa utiekali?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
