Rok 2023 bol bohatý na udalosti. Redaktori Korzára mapovali dianie na východnom Slovensku a pri svojej práci toho zažili naozaj mnoho. Postupne prinášame ich príbehy a postrehy, aby sme vám tak ponúkli možnosť nahliadnuť aj do zákulisia našej práce.
VÝCHODNÉ SLOVENSKO. Nie som fanúšikom bujarej koncoročnej veselosti, o polnočnej petardovej kanonáde ani nehovorím.
A veľmi mi nejde ani to povestné bilancovanie, čo nám rok dal a vzal, rozoberanie úspechov a prehier, spomienky na to, či sme sa viac smiali alebo plakali....
Čo sa stalo, stalo sa. Raz sa darilo viac, raz menej. Načo to ešte rozpitvávať?
Keď sa niečo pos....kazilo, zemeguľa sa kvôli jednej našej chybe neprestala točiť, nenastala apokalypsa. Týmto sa utešujem priebežne celý rok, keď sa niečo nepodarí.
Polená, ktoré nám život tohto roku hodil pod nohy, sa nám môžu zdať priveľké, ale nemali by sme dovoliť, aby nás prevalcovali.
Dá sa povedať, že denne som svedkom toho, ako sa ľudia rôznym spôsobom pasujú so životom.
Pri práci editorky mi denne prejde cez ruky obrovské množstvo textu. Udalosti radostné i smutné, kauzy, úspechy, prúsery, skrátka všetko, čo je súčasťou nášho života. A aj rozhovory s ľuďmi, ktorí nám môžu byť inšpiráciou.
V hlave mi utkveli najmä tri ženy, pre ktoré osud nachystal nie polená, ale poriadne klady. Ale nezlomil ich.
A ich slová môžu byť povzbudením do nového roka, že sa dá popasovať so všetkým, čo nám život prinesie.
Na slovo mama čaká 12 rokov
Zbožným želaním každej mamy je zdravé dieťa. Ale nie každej mame sa toto želanie splní.
Michaela z obce Kučín pri Bardejove má 12-ročného syna Ondrejka.
Je autista.
Ešte nikdy ju neoslovil, nepovedal slovo mama. Život s ním ju však veľa naučil.
„Keď vidím Ondrejka sa usmievať, že je šťastný, že sa naučil poskladať novú skladačku, pochválim ho a on sa smeje, to je to, čo ma najviac nabíja,“ opisuje život s hendikepovaným synom žena, ktorá popri tom pomáha aj iným a založila Občianske združenie Nevyautuj autistu.
„Jednorodičia s autistickým dieťaťom to majú oveľa horšie. Nikoho to nezaujíma, nikto im nepomôže. Pracovať nemôžu, žijú z príspevkov dokopy zo 700 eur. Žena matka sama platí bývanie, stravu, cestovanie a terapie, čo sa ani nedá. Minule som jednej pani poslala 700 eur, čo sme vyzbierali cez združenie, lebo bola vo veľmi ťažkej situácii.“
Prečítajte si rozhovor s Michaelou Tóthovou.

Priniesla dieťa z pôrodnice a utekala do školy
Koľkokrát ste si povzdychli, že to ten osud mohol zariadiť inak, že keby ste pochádzali z iných pomerov, bolo by všetko jednoduchšie. Že keby ste mali lepšiu štartovaciu čiaru, boli by ste niekde úplne inde....
Paulína Slepčíková vyštudovala doktorandský stupeň na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach na Katedre organickej chémie a pracuje ako vedkyňa v tejto oblasti.
Má za sebou dlhú cestu plnú prekážok. Vyrástla v rómskej rodine a hoci obaja rodičia celý život pracovali, aby svojim deťom zabezpečili všetko, čo sa dalo, kvôli svojmu pôvodu si zažila aj náročné chvíle.
Tejto mladej žene osud všeličo nachystal. Jedna z najzásadnejších chvíľ prišla počas štúdia.
„V januári v prvom ročníku v skúškovom období som zistila, že som tehotná. Nevedela som si predstaviť, že budem v 21 rokoch matkou. Pokračovala som však ďalej a urobila som všetky skúšky. Deň pred začiatkom semestra sa mi narodil syn. Týždeň som musela mať odklad, lebo som bola v pôrodnici. Priniesla som dieťa domov a utekala som do školy. Takmer každý si myslel, že to nedám. Možno si aj niektorí povedali, že som typická Rómka, hneď tehotná. Keď videli, že som sa z pôrodnice vrátila, boli prekvapení,“ opísala v našom rozhovore, ktorý rozhodne stojí za prečítanie.

Dopichal im dieťa
Prípad, ktorý sa stal na začiatku novembra, otriasol celým Slovenskom. Útočník vo vlaku pobodal krásnu mladú študentku.
Nikto z nás si to nevie a ani nechce predstaviť. Čo prežívali rodičia? Ako sa z útoku spamätala napadnutá Ľudka?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.