Predvianočné prípravy vrcholia, obchody praskajú vo švíkoch a médiá sa predháňajú v analýzach, o koľko je všetko drahšie v porovnaní s minulým rokom alebo s časmi socializmu. Aj napriek tomu stále nemáme dosť.
Prečo je to tak a ako to zmeniť, o tom porozprával analytik maloobchodu ĽUBOMÍR DRAHOVSKÝ.
„Ľudia majú stále nízku finančnú gramotnosť. Je to výhoda pre obchodníkov, ale pre ľudí, čo nakupujú nad pomery, je to nevýhoda," vraví.
V rozhovore sa dočítate:
- Aké darčeky dáva vnukom na Vianoce,
- čo povedal predavačovi na predražený tovar,
- v čom sa prejaví dobrá finančná výchova,
- ako sa naučil byť skromný,
- aké zbytočnosti kupujeme.
Ako hodnotíte nákupné správanie Slovákov teraz, tesne pred Vianocami?
Nič nového pod slnkom. Spotrebitelia na Slovensku, čiže nielen Slováci, sa správajú tak, ako sa správali v časoch, keď bola nízka kúpyschopnosť obyvateľstva, keď nakupovali nad svoje štandardy a možnosti. Svojím spôsobom si stále zachovávajú tú súperivosť, kto má viac naplnený košík v supermarkete. Samozrejme z toho najviac profituje maloobchod, lebo vozíky sú veľké. Spôsobuje to určitú závisť medzi ľuďmi.

Takže je to o žiarlivosti a nie o tom, že pár dní budú zatvorené obchody, tak si ľudia robia zásoby?
To bolo kedysi, keď bolo tovaru pomenej. Dnes môžeme povedať, že ľudia majú stále nízku finančnú gramotnosť. Je to výhoda pre obchodníkov, ale pre ľudí, čo nakupujú nad pomery, je to nevýhoda. Alebo pre tých, čo sú finančne úplne na hrane.
Nie je to len o potravinách. Vidíme, koľko ľudí si kupuje zájazdy do destinácií, kde je teplo cez zimu. Alebo koľko ľudí si kupuje tovary vo výpredajoch, ktoré potom o dva týždne vyhodia. Ponuka sortimentu je v súčasnosti neuveriteľne dobrá.
Máme sa lepšie, keď napriek tomu, že sa všetko zdražuje, môžeme nakupovať ešte viac?
Nenazval by som to, že sa máme lepšie. Nezmúdreli sme. Ekonomicky sa máme ešte horšie, lebo inflácia zatlačila na ceny a tovary nakupujeme drahšie ako v minulosti.
Tak prečo kupujeme viac, keď je to drahšie?
Lebo chceme. Ten obchod nás svojím marketingom vie dobre osloviť, vplýva na nás, aj keď si to nepripustíme. Zlepšilo sa balenie sortimentu, zlepšili sa služby, ktoré obchod ponúka. Zlepšila sa činnosť bánk, čo sa týka spotrebiteľských úverov.
Aspektov, ktoré tomu nahrávajú, je veľmi veľa. Vedia výborne zaútočiť na myslenie ľudí.

Kde je tá hranica, keď by sa mal človek nad sebou zamyslieť, že už sa teraz správa asi až príliš konzumne?
Hranica by mala byť už v myslení ľudí. Dnes majú niektorí pocit, že aj keď prekročili svoj limit, niekto sa o nich predsa musí postarať. Často to vidíme u ľudí, ktorí žijú len z príspevkov od štátu. Nakupujú preplnené vozíky, len aby mali a nehľadia na to, čo bude o dva týždne. Veď štát sa o nás postará.
Je to taký paradox, ako keď vidíte nejakú polorozpadnutú chatrč, do ktorej zateká, ale ľudia tam investujú do troch – štyroch parabol, len aby chytali programy, ktoré chcú. My musíme najskôr dospieť výchovou nás všetkých.
Chudobní si za svoj začarovaný kruh chudoby môžu aj sami svojím nákupným správaním?
Základom, ktorý sme za dlhé desaťročia v Československu a na Slovensku ešte viac zanedbali, je zbaviť sa komplexu z Rakúsko-Uhorska. Ten má toto, ja to chcem tiež, aj keď predám dva kone, musím to mať. Treba pretransformovať naše vnútorné myslenie.
Čiže v princípe, keď nejaká stredná trieda má dostatok peňazí a môže si nakúpiť aj zopár zbytočností pre potešenie, tak ešte je to v poriadku, lebo nejde na dlh?
Nekategorizoval by som to do strednej triedy, lebo stredná trieda a tí ešte bohatší sú múdri. Vedia lepšie hospodáriť s príjmami a úsporami, ktoré majú. Majú aj iné horizonty, ktoré chcú dosiahnuť. Ich reálne sny ich posúvajú kariérne dopredu v tom pozitívnom zmysle. A kým na to nemajú, nekúpia si e-bike za sedemtisíc, ale stačí im bicykel za tritisíc, na ktorý majú. To je tá finančná gramotnosť.

Ale predsa aj v tejto kategórii ľudí si väčšina kúpi o päť blbostí viac, ako by na Vianoce potrebovali, nie?
Súhlasím, na to slúžia triky obchodníkov na zákazníka. Čo sa týka umiestnenia produktu, balenia, osvetlenia, hudby v obchode atď.
Mali by sme preto radšej kupovať menšie balenia produktov?
Samozrejme. Veľké balenia sa robia, aby boli zisky a spotreba väčšie. Preto máte aj najčastejšie kupovaný tovar uložený vo výške stredne vysokého človeka. Preto sú sladkosti uložené aj v priestore, kde čakáte na kasu. Aby to dieťa chytalo a hodilo na pás. Rodičia to nechajú tak. To sú momenty, kde zlyháva výchova. Tam treba zasiahnuť. Nehanbiť sa povedať, že momentálne na to nemáme, ale keď si našetríme do prasiatka, potom si to kúpime. Veľmi nám chýba vnútorná výchova v rodinnom prostredí.
Keď napríklad to euro na keksík mám, ale nechcem to kúpiť, lebo si myslím, že je to zbytočnosť, mám dieťaťu klamať, že na to nemáme?
Nie. Treba mu to normálne vysvetliť, ako to je.
Máte pocit, že aj jeme viac? Teda nemíňame len na dary, ale aj na samotné jedlo?
My nejeme, my žerieme. To sú orgie, po ktorých nám je potom zle tým, že sa to kombinuje s alkoholom a sladenými nápojmi. Naše telo dostáva riadne zabrať.
Ako má človek zistiť, čo je skutočná potreba, čo je iba chcenie a čo už je zbytočný prepych?
Musí len veľmi seriózne uvažovať o svojej situácii, v ktorej sa pohybuje. A učiť sa nepodľahnúť tlaku ostatných členov rodiny, že to dieťa by chcelo to a ešte to. Lebo nakoniec sa týždeň po Vianociach aj tak tie vytúžené hračky povaľujú v kútoch miestnosti.
Aj sami si na seba robíme niekedy zbytočné tlaky. Keď jeden druhému povie, že nič nechce a ten druhý mu aj tak do balíčka pod stromček kúpi niekoľko vecí, lebo povie, že to sa musí. Bez toho Vianoce nemôžu byť.
Áno, ten zvyk obdarovať je silný. V rodine sme to vyriešili jednoducho. Učíme 10 – 14-ročných vnukov, aby zlepšovali svoje vedomosti a čítali. Preto dostávajú na Vianoce knižné poukážky. Ten prvý rok to boli také pohľady... Ja som im vysvetľoval, že si môžu vybrať sami to, čo budú chcieť, že tam s nimi ja alebo babka pôjdeme alebo im poradí predavačka. Vydiskutovali sme si to a nakoniec to časom pochopili.

A aké pohľady boli na začiatku?
Akože či sa ten starý zbláznil (smiech). Nedovolili by si povedať to tak kvôli rešpektu, ktorý medzi sebou máme, ale ten pohľad hovoril sám za seba.
Často môžem mať aj taký pocit, že keď nekúpim dobrý dar v nejakej hodnote, tak vyzerám v očiach ostatných ako držgroš.
To je iba o vnútornom nastavení.
Mojom alebo tých, čo ma považujú za držgroša?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.