Na plátno zachytáva náladu, pocity aj starosti ľudí. MÁRIA CINGELOVÁ, rodáčka z Uliča v Poloninách, žila a pracovala 15 rokov vo Florencii, mekke umelcov, odkiaľ si priniesla okrem nádherných malieb aj iný pohľad na život. „Ak maliar pracuje ako čašník, aby mohol slobodne maľovať, o to viac si ho v Taliansku vážia. U nás je to opačne,“ vzdychla si umelkyňa s umeleckým menom Maya Cingelová.
„Nechodila som ani na základnú umeleckú školu, veď kto by ma nosil z Uliča do Sniny? A ako, na voze? Mali sme úplne iné starosti,“ spomína na svoje začiatky.
V rámci akcie Objavte Poloniny, ktorý sa uskutoční od 17. do 20. augusta, pozýva na workshop maľovania nedotknutých lúk v národnom parku. Pre nadšencov bude dostupná aj výstava obrazov maliarky uznávanej doma aj v zahraničí.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako si vyberá koho namaľuje,
- prečo bola jej modelka zhrozená, keď uvidela svoj portrét,
- prečo si nepýta súhlas človeka, ktorého maľuje,
- kto jej dal prvú pochvalu,
- či je jej ľúto, že sa jej obrazy nepredávajú vo veľkom.
Vaše diela tvoria väčšinou portréty. Prečo práve tie, a nie napríklad krajinky alebo zátišia?
Lebo v tvári je všetko. My sa obliekame, zahaľujeme si celé telo a to, kde vidno celú našu dušu, myslenie a trápenie, je v tvári. To máme odhalené. Preto aj názvy mojich výstav boli Holé tváre, Ukradnuté pohľady a Bez masky. Nepotrebujem mať výtvarný výraz v niečom inom ako v tvári. Kedysi som našla starú Bibliu v našom starom dome. Bola v nej len jedna jediná malá kresba atramentovým perom, a to bola tvár. To mi tak ostalo podvedome v pamäti. Aj keď som maľovala krajinky a zátišia, nebola som v nich ja. Nebol tam výraz môjho ja tak ako v tvárach.
Ako si vyberáte, koho namaľujete?
Pozriem a vidím. Nevyberám si pekné tváre. Skôr také, na ktorých niečo je. Škoda, že ľudia sa väčšinou nechcú dať maľovať. Hlavne náhodní okoloidúci. Mala som taký malý telefón, starú nokiu, nikto by neveril, že sa s tým dá fotiť. Ja som sa tvárila, že telefonujem, a pritom som si nafotila zaujímavých ľudí. Pretože úplne iný výraz v tvári má človek, keď len tak sedí zamyslene a čaká na niečo. Náhodný záber má pre mňa väčšiu cenu. Pretože ak človek vie, že ho idete fotiť, nastaví sa ako na občiansky preukaz. Už sa štylizuje. Chcel by byť krajší, veselší, usmievavý.
Tatarčané pirohy nie sú z tatárskej omáčky. Čo by ste ešte mali o Rusnákoch vedieť? Čítajte To je logické, chceme si pamätať skôr dobré časy ako zlé.
Skúste si pozrieť napríklad ľudí, čo čakajú na autobusovej zastávke alebo už sedia v autobuse. Vidieť na nich, ako rozmýšľajú. Je to niekedy aj smutný pohľad. Nerobím pekné obrazy. Sú iné. Moje obrazy si ľudia nekupujú len tak, aby si ich zavesili doma. Kto by si dal do obývačky portrét neznámeho smutného starého človeka? Dokonca som jednému pánovi povedala – vy to chcete kúpiť? A kam si to, prosím vás, dáte? Neviem, prečo maľujem to, čo sa ľuďom nepáči. Bohužiaľ.
Zrejme nežijete z predaja svojich obrazov.
Ďakujem Bohu, že som nemusela maľovať tak, aby sa to predávalo. Maľovala som pre seba, to, čo som chcela. Je to moje vnútro, moje videnie. Pre mňa je umenie priestor medzi obrazom a vami. Priestor, ktorý prenáša vyžarovanie z obrazu. Ja chcem, aby to tam ostalo. Lebo keby sme iba tak prišli k obrazu a pochválili ho, že je pekný, tak to je načo? Keď maľujem nejakého človeka, pozerá sa na mňa aj týždeň. Pozerám mu do očí, akoby som v ten moment bola s ním.
On sa na vás pozerá týždeň z fotky?
Áno. Ak by mi sedel naživo, bolo by to dobre, ale to chce málokto.
Nepotrebujete súhlas náhodného človeka, ktorého si odfotíte a namaľujete?
Nie je to celkom realistický portrét, dám to do takej formy, aby to nikomu neublížilo.
Najvyšší buk na svete je v slovenskom pralese. Len neviem ktorý, vraví dendrológ Čítajte Stáva sa niekedy, že sa ľudia spoznávajú na vašich portrétoch?
Stalo sa, že sa niekto uvidel na výstave namaľovaný. Jeden obraz som musela kvôli tomu aj stiahnuť. Ale väčšinou boli spokojní. Človek má takú prirodzenú tendenciu, že by sám seba chcel vidieť hlavne veselého, usmiateho a hlavne bez vrások. Maľovala som raz jednu pani na objednávku v Taliansku. Namaľovala som ju tak, ako som ju videla. Bola zhrozená, povedala mi, že neviem maľovať. Trápila som sa preto.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
