Fotografka JANA ŠTURDÍKOVÁ zmapovala opustené a chátrajúce kaštiele na Slovensku. Rozdelila ich do kategórií podľa ich posledného využitia. Často historické priestory slúžili aj na netypické účely, popri školách či skladoch v nich boli napríklad posilňovne či kaderníctva.
Počas svojej niekoľkoročnej práce hovorila s obyvateľmi či starostami obcí. Tvrdí, že na Slovensku chýba strategický plán obnovy, no neistý je aj samotný vzťah ľudí k historickým kaštieľom.
„Najčastejšie si ich pamätali tí, ktorí tam chodili do školy. Mali k tomu dobrý vzťah a bolo im ľúto, že to chátra,“ opisuje. No názory mladšej generácie, ktorá si kaštieľ nepamätala funkčný, bol iný. Nevytvorili si k nemu osobný vzťah a vnímali ho len ako stojaci objekt, ktorý na nič neslúži. Iritovalo ich, prečo chce obec investovať peniaze do obnovy, keď v obci chýba funkčná kanalizácia.
„Pýtali sa, prečo sa peniaze nedajú tam. To je tiež problém. Pokiaľ nevytvoríte v ľuďoch k objektu pozitívny vzťah, nikdy ho neprijmú,“ hovorí Šturdíková.
V rozhovore sa tiež dočítate:
- Ktoré kaštiele do niekoľkých rokov zaniknú,
- prečo štátna podpora nie je efektívna,
- ktorý príbeh z východného Slovenska ju zaujal,
- čo sa za socializmu robilo inak pre ich uchovanie.
Za päť rokov ste zmapovali desiatky kaštieľov po celom Slovensku. Niekoľkoročnú prácu ste zhmotnili v knihe Châteaux po našom, z ktorej pred dvoma rokmi vyšlo nové rozšírené vydanie. Ako ste sa k téme dostali?
V roku 2007 som si prečítala článok o kaštieli v Želiezovciach. Bolo v ňom napísané, ako tam pôsobil Franz Schubert či ako tam Franz Sacher piekol Sacherove torty pre Esterháziovcov. Bolo to všetko veľmi vznešené a honosné, no vedľa toho bola fotografia kaštieľa, ktorý vyzeral veľmi žalostne. V súčasnosti už má strechu a dostali peniaze na jeho opravu, aby sa tam niečo vybudovalo. V tom čase to však vyzeralo naozaj veľmi biedne. Povedala som si, že by bolo dobré o tom niečo urobiť. Zdalo sa mi to ako dôležitá téma.
Do mapovania týchto kaštieľov som sa pustila, keď som študovala na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave. Bola to súčasť mojej bakalárskej práce. V novom rozšírenom vydaní je odfotených 135 kaštieľov. V skutočnosti je ich o čosi viac, ale nie všetky sa dali odfotiť. Niektoré boli príliš zarastené, v teréne, kde sa nedalo dostať. Fotila som ich špecifickým spôsobom, aby to bolo uniformné. Ich stav sa mení, je to pohyblivé. Aj v súčasnosti niektoré opravujú, iné pribudli, lebo začali chátrať.
Kaštieľ postavili jeho predkovia. Roky k nemu nemal prístup, teraz ho chce obnoviť Čítajte Prečo bolo podľa vás dôležité zmapovať chátrajúce kaštiele na Slovensku?
Je to obraz spoločnosti v určitom období a čase. Je to aj súčasť našej pamäte. Je dôležité si pripomínať, ako vyzerali, lebo o sto rokov možno niektoré nebudú stáť. Niektoré sa už rozpadli. Aj keď ešte tesne po druhej svetovej vojne stáli, nikto už o nich nevie a zabudne sa na nich. V knihe sú aj také kaštiele, ktoré sa už nepodarí opraviť a zaniknú. Zároveň sú tam aj tie, ktoré sa opravujú, no aj tak je dôležité mať svedectvo o tom, že boli časy, kedy nevyzerali dobre. Treba si na to dávať pozor, aby v budúcnosti takto znova nedopadli.
Ktoré už možno o niekoľko rokov nebudú existovať?
Nebude kaštieľ v Glabušovciach (okres Veľký Krtíš), kaštieľ rodiny Malcolmes v obci Arma (okres Levice) či kaštieľ v miestnej časti Galanty Nebojsa. S nimi sa už nebude nič diať. Sú už tak rozpadnuté, že tam skoro nič nezostalo. Kaštiele v lokalite Arma Málaš aj Nebojsa boli veľké, viacpodlažné budovy. Ostala z nich už len jedna stena. Rozobrali ich na tehly alebo sa úplne rozpadli, zanikli. Je to spôsobené aj tým, že tieto miesta sú naozaj „od ruky“. Museli by sa budovať celé nanovo a to je finančne náročné.
Kaštiele, ktoré ste mapovali, sú zväčša kultúrne pamiatky?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
