S fotografiami ľudí a prírody sa vďaka svojmu otcovi stretával už od detstva. Prvý vlastný fotoaparát dostal, keď mal asi desať rokov. Dlho spájal fotografovanie s vysokohorskou turistikou, posledné roky sa však pustil do objavovania krás v nižších nadmorských výškach.
MIRO SABO (54) z Nededze v okrese Žilina pracuje ako manažér v slovenskej pobočke talianskej firmy z oblasti chemického priemyslu. Fotografovanie je pre neho záľubou.
Vraví, že chce ľuďom ponúkať nevšedné zábery, „aby človek, ktorý sa na tú fotografiu pozrie, si povedal, aha, tak toto som si nevšimol, a pritom chodím okolo toho každý deň“.
Dobrá krajinárska fotografia si však často vyžaduje obety, či je to náročná túra do hôr niekedy i uprostred noci, alebo aj dobývanie sa do lokalít, kam bežne ľudia nechodia.
„Keď som robil horskú fotografiu, ľudia si často ťukali na čelo pri myšlienke šliapať niekam o druhej ráno, aby bol človek na východ slnka na vrchole hory, zvlášť v zime. Hore často mrznete celé hodiny a nie vždy sa niečo podarí nafotiť,“ opisuje.
Čo vraví na obvinenia z fotomontáže, ako vznikajú jeho „neuveriteľné“ zábery a čo všetko na svojich cestách zažil, priblížil v rozhovore.
S Mirom Sabom sme sa zhovárali aj o týchto témach:
- Aké boli jeho začiatky s fotografovaním
- Ako vznikala horská fotografia v čase analógu
- Ako sa mu podarilo odfotiť Krásnu Hôrku s Tatrami v pozadí
- Čo si myslí o upravovaných fotografiách
- Ako vie počasie pomôcť aj uškodiť
- Koľko stojí fotovýlet do Dolomitov či Álp
- Prečo presedlal z horskej fotografie k pamiatkam a starým kostolom
- Ktorá fotografia je pre neho špeciálna
- S akými reakciami ľudí sa stretáva
- Kedy ho ohrozovala netradičná svorka
- Či už má svojho nasledovateľa
K fotografiám ste sa dostali už v detstve. Váš otec, turista a značkár, si so sebou často nosieval fotoaparát, čo bola na tú dobu celkom vzácnosť. Keď sa vrátite spomienkami do tých čias, čo sa vám v súvislosti s fotografiou vybavuje?
- Otec nás v detstve pri značkovaní turistických ciest často brával so sebou a fotil nás pri tom. Keď sme diapozitívy premietali doma na plátno, vždy to bol zážitok. Celá rodina sme sa na to tešili ako na kino.
Potom som pomerne mladý, možno desaťročný, dostal svoj prvý fotoaparát značky Corina. Pamätám sa, že stál 110 korún československých. A hneď som sa aj prihlásil do fotokrúžku. Nedávno som si rovnaký fotoaparát kúpil v bazári a dal som si ho na poličku, aby mi pripomínal tie začiatky.
Na vysokej som si potom kúpil už trocha lepší fotoaparát - Praktica BX20. To bola zrkadlovka a bolo vidieť, že výsledky môjho snaženia sú v podstatne vyššej kvalite. Vtedy však nebola digitálna fotografia, takže všetko šlo na papier. Nefotil som na diapozitívy, ale na film a fotografie som vyvolával v tmavej komore, prípadne som ich dával robiť farebné vo fotolabe.
Zmenilo sa pre vás niečo s nástupom digitálu?
- Bol to zlom, keď som sa tomu začal venovať intenzívnejšie. Dovtedy som si každé cvaknutie musel veľmi dobre rozmyslieť, pretože každý cvak boli peniaze. Film mal 36 políčok a muselo sa šetriť. Človek si musel rozmyslieť, čo chce odfotiť.
Často mi trvalo týždne aj mesiace, kým som film dofotil, a keď som ho vyvolával, už som si ani nepamätal, čo som na ňom mal. Nedalo sa to inak pozrieť, film sa dal skontrolovať, až keď sa vyvolal. Takže v tom bolo aj také očakávanie.
Ani s digitálom v súčasnosti nie je vždy jednoduché vytvoriť kvalitnú fotografiu. Ako potom za tých podmienok vyzeralo fotenie v horách na analóg?
- Pri digitálnom formáte sa do toho človek skôr dostane. Hneď vidí, že niečo preexponoval, podexponoval, že musí niečo upraviť. Vtedy si bolo treba pomáhať aj expozimetrom a nie vždy ho mal fotoaparát zabudovaný. Museli ste si namerať množstvo svetla a podľa toho stanoviť clonu a čas. Bola okolo toho trocha alchýmia. Teraz je to omnoho jednoduchšie, výsledok vidíte okamžite. A digitálne fotoaparáty sa už približujú analógovým aj rozlíšením.
Medzi svojimi fotografiami ste pred pár týždňami uverejnili jednu, ktorá zachytáva prakticky celú šírku Slovenska z juhu na sever. Vidno na nej hrad Krásna Hôrka dole na Gemeri, ale aj Tatry, teda hornú hranicu. Ako vznikol tento záber?
- Vedel som, že sa niekde v okolí Krásnej Hôrky dajú nafotiť Tatry. Asi som podobnú fotografiu niekde videl, nevedel som však, odkiaľ sa to dá. Sedel som pri počítači, prenášal priamky, pozeral hlavne výškové profily, aby mi tam nič nezavadzalo a aby som tam mal oba objekty. A prišiel som k určitému bodu na lúke niekde v blízkosti Sorošky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
