ELENA MARTINČOKOVÁ je spoluzakladateľkou Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí. Do združenia prichádzajú rodičia aj s plačom, sú nešťastní, no odchádzajú upokojení.

„Vidia, že svet sa nerúca. Ja som si niekedy dávno, keď som sa vyrovnávala s myšlienkou, že syn je gej, myslela, že sa už nikdy v živote nebudem smiať a že už budem len plakať. Nebolo to preto, že som sa za to hanbila. Mala som obrovský strach a obavu z toho, čo ho v tejto krajine, ktorá je výrazne homofóbne nastavená, čaká,“ opisuje Martinčoková.

V období, keď jej okolie ešte nevedelo, že jej syn je gej, sa bežne na rôznych stretnutiach stretávala s urážajúcimi a dehonestujúcimi vtipmi.

„O gejoch a lesbách sa hovorilo s absolútnym dešpektom a vtedy som strašne trpela. Pamätám si zvlášť na jednu rodinu. Keď sme k nej išli na návštevu, priala som si, aby som to mala rýchlo za sebou. Tak zle som sa tam cítila.“

Keď sa situácia v spoločnosti istým spôsobom uvoľnila a prestalo to byť tabu, prišiel priestor pre nenávisť.

„Napriek tomu, že kolegovia v práci vedeli, že máme syna geja, tak sa stalo, že kolegyňa v prítomnosti ďalších iných hovorila o tom, aký je Putin fantastický a ako dobre robí, že zakázal propagáciu LGBTI+ ľudí,“ opisuje.

Máte dve deti, dcéru a syna, ktorý je gej.

- Áno, pracuje a žije striedavo v Bratislave a Luxembursku, kde so svojím partnerom uzavrel manželstvo. Jeho manžel je tiež Košičan. Syn pracuje na Európskom súdnom dvore ako právnik lingvista. V období, keď je dlhodobo v Bratislave, pracuje externe. Miluje obidve tieto mestá, nechce sa vzdať ani jedného, ani druhého.

Keď porovnáva život v Luxembursku a v Bratislave v súvislosti s LGBTI+ komunitou, čo hovorí?

- V Luxembursku to nikto nerieši, nie je to ani téma. Týka sa to krajiny aj bezprostredného prostredia inštitúcie, v ktorej syn pracuje. Mám odtiaľ veľa príjemných zážitkov. Jedným z nich je svadobný obrad na miestnom úrade, kde môj syn a jeho partner uzavreli manželstvo. Atmosféra bola dôstojná a predovšetkým podporná a prajná.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Mama transrodového dievčaťa: Po coming oute prišla úľava, strach aj hnev Čítajte 

Na obrad prišli všetky synove kolegyne a všetci kolegovia, dávali mu najavo svoju radosť a podporu. Priala by som si, aby také obrady boli bežnou súčasťou života na Slovensku. Toto by som chcela raz zažiť v našej krajine. Je to jeden z mojich veľkých snov.

Máme sa čo učiť?

- Určite áno.

Študovala som v Brne, čo je len malá vzdialenosť od Slovenska, a už tam sa mi zdalo, že to nikto nerieši, nikto sa nezaoberá tým, že má človek inú sexuálnu orientáciu.

- Áno, už v Česku je tá situácia iná. Aj preto mnohí Slováci odchádzajú tam. Stačí, že opustia hranice Slovenska a už sa cítia slobodnejšie. U nás je homofóbne nastavenie už oddávna. Je však rozdiel v tom, ako sa to prejavovalo pred 40 rokmi a ako teraz. V minulosti bola táto téma tabu, ale svoj priestor dostávala v posmešných a nenávistných poznámkach na adresu hlavne gejov. Lesby vtedy neboli takým zjavným terčom. Nepamätám si, že by táto téma bola prítomná vo vyjadreniach verejných činiteľov, predstaviteľov politického života alebo v médiách.

Paradoxne, alebo aj zákonite, postupne sa s príchodom slobody uvoľnil priestor na verejné zosmiešňovanie a potom už aj pre otvorené útoky voči LGBTI+ ľuďom, či už verbálne alebo fyzické. V čase, keď bol môj syn ešte pred coming outom, bola táto téma stále tabu. No moje tušenie o jeho sexuálnej orientácii sa postupne utvrdzovalo, tak som sa vybrala do vedeckej knižnice a hľadala informácie o homosexualite.

Našli ste niečo?

- Veľmi málo.

Aké informácie ste hľadali?

-Vedela som, čo to je, ale hlavne som chcela vedieť, či sa dá sexuálna orientácia zmeniť, prípadne liečiť, či aké faktory to ovplyvňujú. Chcela som vedieť, či chyba nie je vo mne. Aj manžela, ktorý je lekár, som sa snažila presvedčiť, že sa s tým musí dať niečo robiť. Samozrejme, že sa nedá. Chcela som však na tieto otázky nájsť odpovede.

Hovoríte, že v našej krajine je homofóbne nastavenie. Ako sa to prejavovalo vo vašom živote a v živote vášho syna?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.