DNIPRO, UKRAJINA. Nedeľné ráno v Dnipre. Metropola Dnepropetrovskej oblasti na Ukrajine zíva prázdnotou, hoci nočný zákaz vychádzania už vypršal.
Promenáda pri rieke Dneper sa veľmi nelíši od, povedzme, takej pražskej Náplavky pri Vltave.
Tu a tam sa objaví bežkyňa či bežec pri rannom behu popri rieke. K mólu sa usádza rybár. Inak je tu pusto, v uliciach mesta takisto.
Pri nápise I love Dnipro sa fotíme len my. Čaká nás viac než tisíckilometrová cesta domov do Prešova.
Mimochodom, futbalový klub z Dnipra hrá pre vojnu svoje domáce zápasy v európskych súťažiach v Košiciach.
Prenajali si apartmány i hotel. Hráči Dnipra sa už v Košiciach cítia ako doma Čítajte V Dnipre aktuálne na verejné podujatia vrátane tých športových môžu zabudnúť. Metropola Dnepropetrovskej oblasti leží v blízkosti vojnovej zóny, bombardovanie okolia zo strany ruských okupantov je na dennom poriadku, stále hrozí nebezpečenstvo.
Industriálne mesto
Ľudia sa ale snažia žiť v Dnipre ako pred vojnou. Stále tu napríklad premáva aj verejná doprava.
Dnipro dnes nie je turistická destinácia.
Je to pritom pozoruhodné mesto s industriálnou atmosférou. Založené bolo až koncom 18. storočia, v minulosti sa volalo aj Jekaterinoslav, Novorossijsk a Dnepropetrovsk.
Stalo sa priemyselným sídlom v prevažne agrárnej krajine. Veľké industriálne budovy stoja medzi synagógami a cerkvami.
„Mne sa páči táto architektúra. Mám rád rôznorodé budovy,“ hovorí Viktor Štefančík, jeden z dobrovoľníkov združenia Podaj ďalej, ktorý sa zúčastnil humanitárno-novinárskej misie na východnú Ukrajinu.
Fotí si budovy i netradičné grafity či muraly. Ako šoféra ho čakala ešte dlhá cesta domov cez celú vojnou sužovanú krajinu.
Ponáhľame sa, míňame sa s českými žurnalistami, čo nám trochu prišlo ľúto. Mohli sme sa porozprávať, čo je nové, ale čas je neúprosný.
Dnipro bolo poslednou zastávkou nášho tripu.
Prvou bol Kryvyj Rih. Do mesta prichádzame večer, v hoteli nás víta siréna so vzdušným poplachom. Neskôr sa tieto sirény stanú bežnou súčasťou dňa, človek si zvykne.
Pribúdali havárie
Cesta na východ Ukrajiny prebiehala v pohode, ale posledných 120 kilometrov pred cieľom sa zhoršilo počasie a pribúdali dopravné nehody.
Videli sme aj auto, ktoré narazilo do jedného z kontrolných „check pointov“. Nebol to príjemný pohľad.
Vedúca Podaj ďalej Viki Potášová píše z Prešova Viktorovi o tom, čo všetko združenie chystá v najbližších dňoch.
„Ideme na bomby,“ vytešuje sa a nahráva mu tým na smeč. „Aj my ideme na bomby,“ kontruje povestným čiernym humorom Viktor.
Cesta plná výtlkov
V Kryvom Rihu prespíme a ráno vyrážame do najprísnejšie stráženého ukrajinského mesta Nikopol, len zopár kilometrov vzdušnou čiarou od teritória okupovaného Rusmi.
Vedie tam cesta, ktorá je doslova tvorená z výtlkov. Viktor cestu zvláda, akoby tade jazdil denne, ale aj tak chytíme defekt.
Zaberie Rišo Stachoň, druhý z vodičov, za desať minút ideme s dodávkou ďalej a prechádzame niekoľkostupňovou kontrolou.
V rádiu medzitým, ako každý deň, odbíjajú minútu ticha, po ktorej nasleduje ukrajinská hymna. Potom pokračuje rádio v bežnom vysielaní.
Znie z neho Metallica, jedna z nepísaných hymien ukrajinského odporu na motívy talianskeho hitu Bella ciao i Hej, sokoly (samozrejme, nie slovenská kandráčovská verzia).
A pomedzi pesničky zavše zaznie moderátorský vstup ukončený heslom: „Vse bude Ukraina!“
Toto je v súčasnosti najaktuálnejšie heslo na Ukrajine. Každý verí, že „všetko bude Ukrajina“. Oblasti v Donecku, Luhansku, Záporoží i Chersone, ako aj celý Krym. „Vse bude Ukraina!“
Za mestom je mínové pole, okupovaná elektráreň a Rusi s delami. Ako sa žije v Nikopole Čítajte Prísne strážené mesto
Prichádzame do Nikopolu. V meste platia prísne opatrenia, je v ňom zákaz fotenia, nepriestrelné vesty sú samozrejmosťou. Máme vojenský sprievod, inak by sme nemali šancu sa tam dostať.
Niekoľko kilometrov vzdušnou čiarou - cez mínové pole a rieku Dneper - leží v meste Enerhodar Záporožská jadrová elektráreň, ktorá je pod kontrolou ruských okupantov.
Obyvatelia Nikopolu sú v strehu. No neodchádzajú.
„Skrátka ľúbia svoje mesto. Časť ľudí nemá kam ísť. Nemôže si dovoliť ísť nikam inam, nemá na to dostatok peňazí. Ďalšia časť je tu naviazaná na prácu,“ vysvetľuje primátor Jevhen Jevtušenko a ukazuje na šrapnely, ktoré povyberali po bombardovaní zo stropu a stien mestského úradu.
Záporožie: Siréna nikoho nevyplaší
Z prísne stráženého Nikopolu odchádzame do Záporožia.
Musíme ísť okľukou, na kratšej ceste hrozilo väčšie nebezpečenstvo. Metropola Záporožskej oblasti nám príde oproti Nikopolu ako bezpečná civilizácia.
Asi to tak aj je. Záporožie na juhovýchode Ukrajiny leží na rieke Dneper a je šiestym najväčším mestom na Ukrajine. Pred vojnou malo necelých osemstotisíc obyvateľov.
V meste je čulý ruch. Fungujú obchody i trhovisko. Ľudí z neho nevyháňa ani siréna.
Na jediný „check point“, cez ktorý prichádzajú na Ukrajinu vyhnanci z okupovanej časti Chersonskej oblasti, ísť nemôžeme.
Na konvoj čakáme na kontrolnom mieste v Záporoží, kde prišelcov registrujú.
Buď Rusko alebo Záporožie. Ako okupanti vysídľujú Cherson (reportáž z Ukrajiny) Čítajte Vyhnali ich z Chersonskej oblasti
Zhovárame sa s nimi a dozvedáme sa, že situácia za „demarkačnou“ čiarou je zložitá.
Okupačná ruská armáda mobilizuje miestnych mužov, ostatných odtiaľ vyháňa. Buď na ruskú, alebo na ukrajinskú stranu.
Ľudia, ktorí prichádzajú, sú presvedčení, že sa raz budú môcť vrátiť. Aktuálne to tam však je mimoriadne nebezpečné. Medzi vyhnancami sú aj starí ľudia či malé deti.
V Chersonskej oblasti ostať nemohli.
Krátko po návrate na Slovensko sa dozvedáme, že metropola tejto oblasti Cherson sa vrátila späť do rúk Ukrajincov. Dobrá správa. „Vse bude Ukraina!“
Záporožie je sympatické mesto s očarujúcou atmosférou a polohou pri rieke Dneper, ale ráno musíme ísť ďalej. Na najvýchodnejší bod našej misie, mesto Kramatorsk v Doneckej oblasti.
Kramatorsk je dlhodobým cieľom
Cestu lemujú bilbordy s podobizňami mŕtvych ukrajinských vojakov.
V tomto meste bola zbombardovaná stanica, hotel i množstvo budov. Jedna z rakiet cielila na radnicu, ale dopadla o niekoľko desiatok metrov ďalej, na námestie.
Kramatorsk je skúšaný už od roku 2014, niekoľko mesiacov v tom roku bol aj pod okupačnou správou, pod vedením proruského separatistu Igora Girkina alias Strelkova.
Do mesta sa stále vracajú jeho obyvatelia. Najmä tí, ktorí nemajú kam ísť.
Primátor Oleksandr Gončarenko má pred prichádzajúcou zimou obavy: „Bude to zložité obdobie. Najväčším problémom je elektrina. A teplo. Ak sa bude vracať viac a viac obyvateľov, bude čoraz ťažšie im pomôcť.“
Ukazuje na tepláreň, ktorú nanovo „spojazdnili“ a ktorá zásobuje teplom šesťdesiat percent Kramatorska. Dokedy, to je otázne, kritická infraštruktúra je stále cieľom útokov.
V meste ostali najmä starší ľudia. Vravia nám, že si zvykli a aj tak nemajú kam ísť. „Ako Boh dá, tak bude,“ hovorí dôchodkyňa, ktorá si privyrába v komunálnych službách. Tie fungujú bez zádrhov.
Domáci tvrdia, že na bombardovanie si zvykli. Do pivníc po prvej siréne nebežia. Ako povedal jeden z Kramatorčanov, keď dopadla raketa na susedný dom, spal. „Horšie bolo, keď zbombardovali hotel. Vtedy som si myslel, že sa zrútil svet,“ podotýka.
V Kramatorsku sa naša humanitárno-novinárska misia rozdelí. Kým žurnalistická časť debatuje s primátorom, dobrovoľníci sú v meste.
Hoci je v meste všetko zatvorené, Richardovi sa podarí nájsť fast food. Zážitok umocnia miestni vojaci, ktorí - prekvapení z neočakávaných „turistov“ - ich pozvú na hamburger. Kartou sa tam platiť aj tak nedá.
Nevracajte sa. Zima bude zlá, prosí primátor Kramatorska (reportáž z Ukrajiny) Čítajte Posledné rozhovory a domov
Odchádzame z mesta. Máme ešte nejaké stretnutia s vojakmi, pohraničníkmi či zástupcom tajnej služby SBU a presúvame sa do Dnipra.
Stihneme ešte absolvovať hovor s exilovým primátorom Enerhodaru, s ktorým sa nám v Záporoží, kde aktuálne sídli, stretnúť nepodarilo.
Potom nasleduje cesta domov. Na hraničnom priechode Malyj Bereznyj - Ubľa sme v dobrom čase. Okolo pol jednej nadránom kyjevského času. Všetko dobre dopadlo.
Pomáhajú od začiatku
Podaj ďalej vozí humanitárnu pomoc od začiatku vojny takmer každý týždeň.
Hýbateľom tejto pomoci je Vlado Benč. Spolu s ďalšími dobrovoľníkmi bol doteraz najďalej v Ivanofrankovsku, väčšinou vozí pomoc do Užhorodu. Odtiaľ ju ďalej distribuujú ukrajinskí partneri.
Tentoraz to bolo iné. Vlado si zobral na svoje plecia podstatne väčšie sústo a dodávka s pomocou a dobrovoľnícko-žurnalistickou osádkou putovala až k aktívnej bojovej zóne do najvýchodnejších oblastí vojnou sužovanej krajiny.
„Situácia na Ukrajine je aktuálne zložitá. Zima prinesie ďalšie utrpenie, hlavne civilistom. Preto v pomoci nepoľavíme,“ konštatuje Vlado.
Stále sú potrebné trvanlivé potraviny, obväzy a ďalší zdravotnícky materiál. Podľa Vlada sa však teraz chcú sústrediť hlavne na zimné veci. Od čižiem, cez spacáky, teplé oblečenie, ponožky, termo bielizeň až po turistické variče.
Vojnový konflikt, ktorý sa začal 24. februára, keď ruská armáda napadla Ukrajinu, stále trvá a jeho koniec je zatiaľ v nedohľadne.
Ukrajinci sú však odhodlaní, veria vo víťazstvo a v záchranu krajiny a svorne tvrdia: Vse bude Ukraina!
Vojna na Ukrajine
- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
