Novinár PETRO HOJS (56) žije a pracuje v Užhorode. Šéfuje regionálnym inzertným novinám RIO, v mediálnej oblasti pracuje od roku 1994. Stretli sme sa v modernom hoteli Užhorod v centre mesta a porozprávali sa o živote vo vojnou sužovanej krajine. Po slovensky.
Pracujete ako šéfredaktor v regionálnych inzertných novinách RIO. Ako vašu prácu poznačila vojna?
- RIO je skratka a znamená regionálna informačná inzercia. Sme týždenník. Od začiatku vojny nemáme žiadnu reklamu ani inzerciu, máme ťažkosti s tlačením novín. Predtým sme mali v novinách šestnásť strán, teraz len osem. Už dva mesiace nemôžeme ľuďom platiť výplaty. Mali sme osem zamestnancov, teraz len päť. Nádejame sa, že keď sa vojna skončí, opäť budeme vychádzať v pôvodnom rozsahu. Nádejou, že nám pribudne reklama a inzercia, je aj príchod firiem z východnej Ukrajiny do Užhorodu. Veríme, že sa to zlepší. Šanca tu je. Predaj novín stačí akurát na pokrytie výdavkov za tlač, na výplaty už však nezostáva.
Doposiaľ ste také zlé časy nezažili, však?
- Presne tak. Nikdy doteraz sa nestalo, že by noviny v sobotu nevyšli. Prekonali sme všelijaké krízy, ale vždy noviny vyšli. Rozumiem tomu, je vojna, čo sa dá robiť! Čítal som, že veľké národné noviny Gazeta Wyborcza v Poľsku podporili 40 malých regionálnych novín na Ukrajine. Nielen my máme problém, po celej Ukrajine noviny končia. Neviem, aká vysoká bola podpora, ale my nepotrebujeme veľa, stačilo by nám možno len tisíc eur mesačne, aby sme mohli vychádzať v takom formáte a rozsahu ako pred vojnou. Možno by nám aj veľké slovenské vydavateľstvá periodickej tlače mohli poskytnúť podporu, aby sme mohli vychádzať. Nežiadame obrovské granty, len dočasne potrebujeme prekonať zlé časy.
V Užhorode človek ľahko nadobudne dojem, že je tu pokoj a vojna je veľmi ďaleko. Ako sa ľudí dotýka, že je Ukrajina vo vojne?
- Prvé dva týždne od začiatku vojny ľudia žili vo veľkom strachu, keď húkali sirény, bežali sa schovať do úkrytov a pivníc. Teraz sa už neboja, do úkrytov už neuteká nik. Vojnu vnímame prostredníctvom utečencov z východnej Ukrajiny, ktorí pred ňou utekajú, rozprávame sa s nimi o tom, čo zažili.
Koľko má teraz Užhorod obyvateľov?
- Normálne tu býva približne 120-tisíc ľudí. Na začiatku vojny sa ich počet zvýšil na 200-tisíc. Mnoho ľudí išlo na Slovensko, do Maďarska a ďalej do iných krajín. Teraz sa ich veľa vracia späť. Sú aj takí, ktorí nechcú ísť za hranice, ale chcú zostať bývať tu v Užhorode a venovať sa podnikaniu. Ide o relokáciu biznisu z východu Ukrajiny na západ. Je to podpora pre región.
Vnímate to tak, že vojna môže paradoxne regiónu pomôcť?
- Je to tak. Aj mentálne je to trochu inak. Vidíme tu veľa ľudí, ktorí mali peniaze a bývali v Donecku alebo v Kyjeve a teraz žijú tu s týmito peniazmi. Otvárajú si tu svoje reštaurácie. Keď sa prejdete po meste, počujete veľa ruštiny a iných jazykov. Za posledné tri mesiace sa Užhorod veľmi zmenil.
Vnímate to ako pozitívnu zmenu?
- Pozitívna je v tom, že do rozpočtu mesta i kraja prichádza viac finančných prostriedkov ako pred vojnou, rozšírila sa podnikateľská sféra. Približne sto firiem si prenieslo svoje sídla z Kyjeva, Mikolajeva či Chersonu. Ide aj o výrobné firmy, šesť až desať veľkých firiem tu bude vyrábať rôzne výrobky z kovu a dreva. Pozitívom je, že potrebujú pracovníkov. Už v minulosti hľadali západné firmy, ktoré spolupracovali s automobilkami, zamestnancov. Len samotný Užhorod má 60 až 80-tisíc utečencov. Neviem presne, koľko z nich má oficiálne štatút utečenca, sú aj takí, čo majú peniaze a usadili sa tu. V celom Zakarpatsku je ich asi 300-tisíc. Chlapi nemôžu ísť pracovať za hranice, mnohí, ktorí pracovali v Poľsku, Česku, Maďarsku či Slovensku, sa nevrátili. Kvalitní ľudia si nájdu dobrú prácu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
