Rozhovor vznikal za menej tradičných okolností. V aute. Vracali sme sa vo večerných hodinách z Užhorodu, kde sme boli Ukrajincom odviezť humanitárnu pomoc. Úsmev ako dar sa zapojil do konvoja z Košíc, ktorý viezol približne sto ton potravín, drogérie a ďalších užitočných vecí. Manažér pobočky Úsmevu ako dar pre východné Slovensko RADO DRÁB počas šoférovania opísal skúsenosti s ukrajinskými rodinami, ktoré v roku 2014 utekali z východu Ukrajiny pred vojenským konfliktom. V čom budú rodiny prichádzajúce na Slovensko potrebovať pomoc, ako dlho môže trvať, kým sa u nás reálne usadia a v čom vidí možné problémy v ich začlenení sa do slovenskej spoločnosti. Poukazuje na úlohu tretieho sektora v tejto utečeneckej kríze a fakt, že bude potrebovať silnú finančnú injekciu, ak má zvládnuť úlohy, ktoré s prílevom migrantov súvisia.
Vraciame sa z Ukrajiny, kam sme viezli humanitárnu pomoc. Aká bola úloha Úsmevu ako dar?
- Humanitárnu pomoc sme viezli na tri miesta. Na Ukrajine máme tím ľudí, je tam riaditeľ nášho detského domova, sociálni pracovníci a naša sestra Marietta, ktorá je kapitán nášho tímu. Roky sa v Užhorode venuje rodinám, ktoré boli od roku 2014 nútené opustiť východnú Ukrajinu. Momentálne pomáhame so zásobovaním štátnej domobrany, gréckokatolíckeho seminára, ktorý poskytuje pomoc utečeneckým rodinám. Tretia časť našej pomoci smerovala k sestre Mariette.
Boli ste na Ukrajine od začiatku ruskej invázie viackrát?
- Doteraz som bol štyrikrát (údaj k 8.marcu). Chceme ísť znovu, dobroty je dosť. Ľudia na Slovensku sú štedrí, stále vieme nabaliť a priviezť všetko, o čo ukrajinská strana poprosí. Začali sme voziť už aj sofistikovanejšie veci, okrem základných potravín a hygienických potrieb aj infúzie, lekársky materiál, lekárničky, hasičské obleky, dýchacie prístroje. Reagujeme tým na požiadavky zo strany Ukrajincov, s niektorými produktami nemáme skúsenosť, ale učíme sa za behu.
Ako sa vlastne Úsmev ako dar dostal k tomu, že vozí humanitárnu pomoc na Ukrajinu?
- Naša organizácia pôsobí na Ukrajine viac ako 20 rokov. V začiatkoch bolo našou hlavnou úlohou priniesť transformáciu internátnych detských domovov, dnes si len ťažko možno predstaviť, ako vtedy fungovali. Koncom 90. rokov až do roku 2005, pred nástupom prezidenta Juščenka, ktorý priniesol zmenu a otvoril Ukrajinu Európe, vyzerali tieto internátne detské domovy katastrofálne. Našli ste tam na jednom mieste 200 - 300 detí, väčšinou dostávali stravu jeden- až dvakrát denne. Zvyčajne to bolo jedlo z humanitárnej pomoci - kaša alebo suchý chlieb s nesladeným čajom. Pri pohľade na to ste mali pocit, že ste vošli do povojnových čias. Prezident Juščenko si našťastie zavolal na Ukrajinu do tímu ľudí, ktorí rozumeli transformácii internátnych detských domovov, vedeli ako robiť sociálno-právnu ochranu detí. Veď v týchto detských internátnych domovoch sa doslova rátalo, koľko detí ročne zomrie.
Radný z Užhorodu: Koľko máme v meste utečencov? To nevieme povedať Čítajte Ako to presne myslíte?
- Pamätám si na situáciu z Veľkého Berezného (mesto ležiace neďaleko slovenských hraníc - pozn. red.), kde v detskom domove žilo asi 300 detí. Pred nástupom prezidenta Juščenka fungovali systémom, že v januári boli celý mesiac prázdniny a detské domovy sa rovnako zatvárali na mesiac, teda nebola to inštitúcia ako u nás na Slovensku, ktorá poskytuje nepretržitú starostlivosť. Bolo jedno, či ste boli malé alebo väčšie dieťa, museli ste ísť na ulicu. Hovoríme o rokoch 1999/2000, čo nie je tak dávno. Detský domov sa zatvoril, 300 detí poslal na ulicu s tým, že sa majú uživiť. Rátalo sa s tým, že 8 až 12 percent detí sa nevráti, že skončia v kriminále, umrú od hladu.
Čo deti za ten čas robili?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
