KOŠICE. Vždy som bol tak trochu hypochonder. Pandémia pre niekoho takého? Čistá katastrofa. Za hranice mesta som nevyliezol dlhé mesiace. Ale po čase to už človeku fakt začne liezť na nervy.

A tak som celkom uvítal, keď mi na jar prišla pozvánka do Bratislavy na odovzdávanie Novinárskej ceny.

Plán dokonalý, ale kaziť sa to začalo hneď od začiatku

Všetko som si dôkladne naplánoval. Pribalím svoju polovičku, aby som sa po ceste nenudil. Skočíme niekam otestovať sa, vyrazíme pred dvanástou, aby sme sa cestou stihli niekde zastaviť na normálny dlhší obed, večer ceremoniál v Bratislave a v noci naspäť.

Je štvrtok, niečo pred dvanástou, polovička je pribalená, vyrážame. Testovacie miesto pri našom paneláku však práve zavreli. Obedňajšia prestávka. Dávame si kolečko po meste. Obehneme pár ďalších MOM-iek, všade zavreté.

Ubehlo toľko času, že sa môžeme vrátiť k nášmu paneláku, keďže prestávka sa tam už končí. Rad nie celkom malý, ale musíme si ho vystáť. A púšťať pred seba aj zopár ďalších s rezerváciou. Časová rezerva sa nebezpečne scvrkáva. Pred nami je napokon už len rodinka s deťmi. Tešíme sa, že už čochvíľa budeme na rade. Ups, majú covid. Priestory musia dezinfikovať. Čakáme ďalej.

Konečne otestovaní sadáme do auta. Na nejaký seriózny obed po ceste to už nebude. Maximálne tak bagety na pumpe.

Sme pred Rožňavou, keď mi pípne sms. Som negatívny.

Drahej neprišla. Zato jej zvoní mobil. Volajú jej z MOM-ky. Je pozitívna.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.