Ani tento víkend na vás redakcia denníka Korzár nezabudla a pripravila pre vás výber článkov, na ktorých sme uplynulých sedem dní pracovali.
Tento týždeň priniesol rôzne udalosti zo súdov, politiky, kultúry. Medzi tipmi našej redakcie nájdete aj informácie o občianskych problémoch.
Odporúčania na články pre vás zostavili editori a redaktori, ktorí ich predstavujú a komentujú.
Tipy redakcie Korzára za uplynulý týždeň
- Na rekordéra z Prešovského kraja sa Gallo zatiaľ nechytá
- Gedeon už nemusí pozerať na zamrežované okno
- Čo by ste sa opýtali účastníka pyramídovej hry?
- Cesta pre najlepšie terénne autá na svete
- Nestrávený kebab
- Dlhoprstí sa policajtom smejú do očí
- Miesto, kde voda tečie smerom nahor
- Macov sme naučili žrať zákusky
- Nad kómou by sme raz mohli vyhrať
- Bojíte sa zubárskeho kresla či účtu?
- Zo seniorov sa stal podpultový tovar
- Som matka, kto je viac?
Na rekordéra z Prešovského kraja sa Gallo zatiaľ nechytá
Predstavte si, že by ste zarábali vyše tritisíc eur. Že by ste pracovali v taký čas do roztrhania tela? Veru, sú aj také povolania. A vôbec si ani nevyžadujú, aby ste robili od svitu do mrku. Ostane vám dokonca dosť času a energie zobrať si ďalší, síce už skrátený, ale predsa len pracovný úväzok.
Príkladom je košický hlavný kontrolór Pavol Gallo. Človek by si myslel, že v takom veľkom meste má s kontrolou jeho chodu roboty vyše hlavy. Nuž, omyl. Má ešte dosť síl na to, aby si vzal na plecia navyše aj kontrolu mestskej časti Sever, a to na 20-percentný pracovný úväzok. Tvrdí, že peniaze nie sú jeho motiváciou, ale snaha pomôcť, keďže na Severe býva.
Skrátené pracovné úväzky zákon umožňuje. Je to však hlavne kvôli malým obciam, ktoré v rukách obracajú každé euro, nemajú na platy kontrolórov a vlastne ani dosť roboty pre nich. V praxi to funguje tak, že jeden kontrolór si vezme na starosť viac obcí a zo skrátených pracovných úväzkov v nich si vyskladá svoj plat.
Ostáva len dúfať, že ďalšie úväzky si už Gallo nepriberie. Už takto by mal robiť každý pracovný deň skoro 10 hodín. Aby nedopadol ako rekordér z Prešovského kraja, ktorý podľa zistení Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) robil kontrolóra v 28 obciach súčasne. Mnohí kontrolóri tak mali po nazbieraní úväzkov pracovať 12 až 15 hodín denne. "Takýto stav vyvoláva pochybnosti o kvalite ich práce a predstavuje významné riziko nedostatočného a formálneho výkonu kontroly,“ upozornil NKÚ.
Kontrolór dozerá na Košice aj mestskú časť. Polaček upozornil na možný konflikt záujmov Čítajte Tip Róberta Bejdu
Gedeon už nemusí pozerať na zamrežované okno
Konečne sa dočkal. Košický podnikateľ Dávid Gedeon, ktorého polícia obvinila pre jeho podnikanie s vkladmi tichých spoločníkov, minulý týždeň zmenil bydlisko. Väzenskú celu vymenil za svoj byt v komplexe Panoráma, ktorý musel v júli 2019 nútene opustiť potom, ako ho odtiaľ odviedla polícia.
Pravda, Gedeon sa pokúšal dostať z cely trikrát šesť metrov s jedným zamrežovaným oknom a toaletnou misou už skôr a opakovane. No hoci ho raz za čas Špecializovaný trestný súd aj prepustil na slobodu, Najvyšší súd to zakaždým stopol. Naopak, opakovane vyhovel Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý niekoľkokrát žiadal väzbu predĺžiť.
Piatok 30. apríla však všetky lehoty, aj tie predĺžené, skončili a podnikateľova manželka si ho spred basy na Floriánke odviezla domov. V Panoráme si bude opäť zvykať na život pred zadržaním, po súkromnej i pracovnej stránke. Hlavne skontroluje svoje účty (aj tie, o ktorých sa možno nevie), v akom sú stave.
Znovunadobudnutie slobody je však iba malé Gedeonovo víťazstvo. Teraz bude musieť presvedčiť súd o tom, že jeho podnikanie bolo v súlade so zákonom. A svojich klientov, hovorí sa o minimálne 900 tichých spoločníkoch, upokojiť, že sa niekedy svojich vkladov, alebo aspoň ich veľkej časti, dočkajú.
Takmer dva roky vo väzbe pre Gedeona, ktorý je zvyknutý na inakší luxus, museli byť hrozný zážitok. Určite sa budú on i jeho právnici snažiť, aby k nemu časom nepribudol ďalší a hlavne dlhší...
Aká pyramídová hra? Vyplatil som milióny, hovorí prepustený mladý finančník Čítajte Tip Lenky Hanikovej
Čo by ste sa opýtali účastníka pyramídovej hry?
Mladík z okolia Prešova nám porozprával o svojej účasti na pyramídovej hre košického podnikateľa Dávida Gedeona.
Čo by ste sa opýtali človeka, ktorý do tejto „hry“ investoval? Zaujímalo by vás, koľko peňazí do toho vložil? Či si overoval človeka, ktorému peniaze dával? Či mu naozaj neprišiel v ničom podozrivý? Zaujímalo by vás, ako na neho vlastne Gedeon pôsobil?
Sú to nepríjemné otázky a človek pochopiteľne nechce rozprávať veľmi otvorene. Chcete sa však dozvedieť viac, predstaviť ľuďom zákulisie tohto podvodu, aj keď len malými krôčikmi. A tak otázky obmieňate, skúšate a pomaly sa dostávate aspoň k nejakým informáciám, čiastkovým, ktoré môžu aj neskôr zapadať do skladačky celého prípadu.
Možno sa pri čítaní pyramídového podvodu opakovane pýtate: Naozaj tí ľudia nevytušili, že to môže byť podvod? A na tom prvom stretnutí si naozaj nevšimli nič zvláštne? Mladík, ktorého sme spovedali, odpovedá: „Ani nie, zdal sa mi v pohode, taký mladý frajerik. Až čas ukáže, ako to bolo.“
Tichý spoločník pyramídy finančníka Gedeona: Taký mladý frajerik, ale zarobil som Čítajte Tip Michala Lendela
Cesta pre najlepšie terénne autá na svete
Asi každého zamestnanca pobaví tento jednoduchý vtip: Ktoré vozidlo je najlepším terénnym autom na svete? Predsa každé firemné.
Týmto sa môžu utešovať aj vodiči, ktorí pendlujú na autách Kositu, Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti (VVS) a ďalších firiem po rozbitej ceste vedúcej k areálom košickej čističky a spaľovne odpadov.
Ceste na hranici Košíc a obce Valaliky by sa mal každopádne vyhnúť vodič na vlastnom aute, teda s výnimkou skutočných off-road nadšencov.
K tým určite nepatrí vedenie košického podniku Správa mestskej zelene, ktoré posiela svojich vodičov veľkým oblúkom cez dve dediny, aby sa dostali do svojich sadov za spaľovňou po štandardnej ceste.
U máloktorého štátneho alebo obecného podniku je badať, že si svoj vozový park ako-tak šanuje.
Aby Kosit aj VVS minimalizovali škody, obmedzili aspoň rýchlosť svojich áut. Len pripomeniem, že akcionármi VVS sú mestá a obce.
Situácia v Kosite je už o niečo iná. Ešte do polovice roku 2017 patrila Košiciam v tejto odpadovej firme viac ako tretina akcií. Dnes je už 95 percent spoločnosti v súkromných rukách.
Asi nikoho neprekvapí, že cesta v dezolátnom stave nemá majiteľa a ani oficiálneho správcu. Plány na jej opravu vraj existujú, no situáciu komplikujú nevysporiadané pozemky. Cestu môže zachrániť výstavba juhovýchodného obchvatu Košíc, ktorý bude križovať.
Pôvodná komunikácia tak bude musieť meniť časť trasovania, pričom Národná diaľničná spoločnosť nevylúčila, že opraví aj zvyšok cesty. Závisieť to má od miery poškodenia, ktorá vznikne počas výstavby rýchlostnej cesty.
Otázkou však je: Môže byť táto cesta ešte viac poškodená?
Katastrofálna cesta v Košiciach ničí autá, firmy strácajú čas aj peniaze Čítajte Tip Jany Ogurčákovej
Nestrávený kebab
Človek na hranici medzi smiešnym chytrákom a zároveň zákerným hajzlíkom, zakomplexovaným, ale aj namysleným arogantným bastardom, akí vás v živote tak často veľmi hnevajú.
Tak znie definícia Pičusa, sochy malého mužíka s neproporčnou postavou a nahnevaným výrazom tváre.
Epoxidová socha Viktora Freša má úspech doma i v zahraničí, draží sa aj na aukciách s cenou v tisíckach eur. A to napriek tomu, že je z mechanickej výroby a nie je známe, koľko replík už bolo vyrobených.
No z pár vytriedených kusov navrstvených na seba vznikla socha, ktorá pobúrila Košičanov.
Vertikály z tanierov či biblií okom laických kurátorov prešli.
Freša však častovali nevyberanými slovami, videli totiž prepichnuté bábätká a satanizmus. Autor sa rozhodol sochu z výstavy stiahnuť. Je iné, keď ľudia idú na súčasné umenie do galérie, a iné, keď sa s ním zrazia na ceste do potravín.
Milá lokálno-umelecko-spoločenská kauza plná Pičusov. A že inštaláciu autor nazval Kebab, je ironickým žmurknutím.
Vyvolala množstvo nenávistných reakcií. Kontroverznú sochu z košickej Hlavnej stiahli Čítajte Tip Kristiána Saba
Dlhoprstí sa policajtom smejú do očí
Vandalizmus, svinstvo... Aj takto sa dá charakterizovať konanie zlosynov, ktorí vykrádajú v Košiciach autá. Na drzovku rozmlátia sklo, aby spôsobili majiteľom ešte väčšiu škodu.
Tí, keď zistia, že im niekto auto poškodil a vykradol, volajú políciu. Mnohí však vravia, že zbytočne. Papier (aj ten policajný) znesie veľa, spíšu sa údaje, odoberú stopy, no vypátrať páchateľa je už problém.
Skóre 52:0 (nie, to nie je bilancia nepodaných obžalôb bývalého špeciálneho prokurátora Kováčika, hoci ten ju mal podobnú) v neprospech polície nedáva mužom zákona príliš vysoký kredit. Na druhej strane si však za konanie vandalov mnohí vodiči môžu sami. Ľahkovážnosťou a neopatrnosťou zlodejov k činu priam nabádajú.
Darmo polícia roky prízvukuje, že auto nie je trezor a netreba nechávať veci na dohľad. Sme nepoučiteľní, čo využívajú jedinci s vidinou ľahkého lupu. Policajti nemôžu byť všade a neraz s nimi okradnutí ani nechcú spolupracovať.
Hľadať páchateľa a dokázať mu, že vykradol auto, nie je jednoduché. Kradne sa v tme, zlodeji majú kapucne a teraz aj rúška. A tak to vyzerá, že polícia zatiaľ ťahá za kratší koniec.
Do času. Na každého raz príde. Skôr či neskôr. Napriek tomu polícia intenzívne pátra a zlodeji rozhodne pokojne spávať nemôžu.
52:0. V Košiciach vo veľkom vykrádajú autá, polícia zatiaľ neobjasnila ani jeden prípad Čítajte Tip Michala Franka
Miesto, kde voda tečie smerom nahor
Tento kraj mám proste rád. Nachádza sa len niekoľko kilometrov od Prešova a je to tam úplne iný svet. Lipovce, Kopytovská dolina, Zlá diera, Šindliar, Lačnov, Lačnovský kaňon, resp. podľa geografických puristov Lačnovská tiesňava. Nádherná príroda, pokoj, relax.
Treba ísť, treba zažiť.
Preto mám rád dobré reportáže z tejto oblasti. Nie je to „bohom zabudnutý kraj“, aj keď v takom Lačnove žije iba šesť obyvateľov. Turisti ho poznajú, ale nie je to zas žiaden Disneyland, v ktorom je hlava na hlave.
Najznámejší lačnovský mýtus, že tam neplatí gravitačný zákon, samozrejme, nesmie chýbať, ale reportáž upriamuje pozornosť skôr na iné veci. Trebárs aj na dávne návštevy politikov. Dnes už do regiónov nechodia…
Potešil ma aj rozhovor s mojím susedom (nie z Lačnova, býva aj v Prešove) a jeho historky či fotogaléria prírodných scenérií od Karolíny Kreheľovej. Až som dostal chuť zasa tam vyraziť, naposledy som tam bol vlani. A dostanete ju aj vy, táto reportáž je dôkazom, že na Slovensku stále máme čo (znovu)objavovať.
Z Lačnova so šiestimi obyvateľmi je už skanzen, cez pandémiu prilákal stovky ľudí Čítajte Macov sme naučili žrať zákusky
Áno, každému sa pri pohľade na fotografiu nehybných medveďov rozbúšilo srdce smútkom. Potom, ako ochranári informovali, že dvoch vyjedačov kontajnerov usmrtili, sa spustila názorová lavína o tom, kto je ten zlý a kto by to urobil inak, aby macovia nemuseli takto skončiť.
Presný recept na to, ako nenavyknúť hnedých chlpáčov schádzať z lesov k domom a vyjedať kontajnery, asi neexistuje. Dovolíme si však tvrdiť, že vinní nie sú tí, ktorí museli veľký medvedí problém riešiť, keď sa už ukázalo, že je neúnosné, ak medvede vyjedia zákusky z cukrárne.
Nech sú už macovia akokoľvek pamlsní, len tak sami od seba si na zvyšky ľudského jedálnička nezvykli. Na začiatku to bol človek, ktorý im doslova na tácke naservíroval raňajky či večeru. To, že si medvede na toto špeciálne menu à la mama hotel navykli, je už len dôsledok.
Viac o príčinách tohto stavu sme sa zhovárali ešte skôr, ako Slovensko obleteli smutné fotografie kontajnerových jedákov.
Ochranár: Ak budeme medveďom ponúkať odpad ako potravu, neprestanú prichádzať Čítajte Tipy Anny Novotnej
Nad kómou by sme raz mohli vyhrať
Pamätáte sa na tie detské časy, keď nás nútili v škôlke spať a my sme robili všetko možné, len aby sme oči nezavreli? To sme ale boli hlúpi, čo?
Och, ako dobre by nám teraz padlo, keby nám niekto prikázal, aby sme si v práci hneď po obede urobili dvojhodinovú pauzu a schrupli si. No, smola. Teraz sa spať nebude. Už sme z toho vyrástli.
Ale, bohužiaľ, mnohí z nás sa ukracujú o spánok aj vtedy, keď spať nielenže môžeme, ale vyslovene musíme, aby sme nabrali energiu na ďalší deň.
Poznáme to mnohí: Povinnosti sa kopia do výšky Gerlachu, valí sa na nás hneď niekoľko termínov a deň má zrazu sakramentsky málo hodín.
Čo urobíme? Obetujeme spánok. A potom zase a zase. Veď čo, raz to dospíme. Nuž, nedospíme. So spánkom to totiž nie je až také jednoduché, ako si myslíme.
Tomáš Eichler je v tejto sfére kapacita. Pôsobí vo Výskumnom inštitúte molekulárnej patológie vo Viedni a spánok skúma naozaj do hĺbky.
V rozhovore nám porozprával zaujímavé veci nielen o tom, aké sú dôsledky nepravidelného spánku, ako fungujú sny a chrápanie, ale nechal nás nahliadnuť aj do najnovšieho výskumu, na ktorom sa podieľa. Vďaka tomu by sme totiž jedného dňa vedeli, ako prebudiť ľudí z kómy, alebo im opraviť centrá, ktoré ich majú zobúdzať.
Neurogenetik Eichler skúma spánok červov: Raz by sme mali vedieť prebúdzať ľudí z kómy Čítajte Bojíte sa zubárskeho kresla či účtu?
Kolega nás raz pobavil vtipom: Viete, aký je rozdiel medzi dieťaťom a dospelým u zubára? Dieťa sa bojí na začiatku, lebo nevie, čo mu bude zubár robiť. A dospelý sa bojí na konci, lebo nevie, aký účet mu zubár vystaví.
Áno, je to vtipné, pokiaľ človek nie je zubný lekár.
Pravdupovediac, zubarina patrí u mňa na zoznam povolaní, ktoré by som asi nechcela a nemohla robiť.
Denne sa dívať do úst desiatkam ľudí, mnohí prišli ubolení, opuchnutí, po prebdených nociach. Ďalší sa roztrasú pri pohľade na kreslo a zubnú vŕtačku, iní by boli najradšej, keby ste vyšetrovali presne tak, ako si to oni predstavujú...
A to už nehovorím o tom, že zubár musí až príliš často zachraňovať výsledok nezodpovednosti a nedostatočnej zubnej hygieny.
Akože fakt, klobúk dole pred všetkými tými, ktorí sa na toto povolanie dali a robia ho nielen na vysokej profesionálnej úrovni, ale aj s veľkou dávkou ľudskosti.
No a čo sa tých účtov týka, ani na tie sa nemožno dívať iba z nášho uhla pohľadu.
Prezident Slovenskej stomatologickej spoločnosti Jozef Minčík v rozhovore vysvetlil aj to, od čoho sa poplatky u zubára odvíjajú.
Pandémia a generálny pardon na zubné preventívky vyprázdnili ambulancie Čítajte Zo seniorov sa stal podpultový tovar
Očkovacia stratégia sa na Slovensku menila niekoľkokrát. A zmien ešte bude, o tom ani nemusíme debatovať.
Jednou z posledných noviniek je očkovanie sprievodu seniora. Ministerstvo zdravotníctva sa plácalo po ramene, vymysleli predsa spôsob, ako zvýšiť očkovanosť v najrizikovejšej skupine obyvateľov.
Očakávalo sa, že rodina začne svojich seniorov presviedčať, aby sa šli zaočkovať. Absolvujú to spoločne a príjemným bonusom bude aj vakcína.
Seniori sa neočkujú neobľúbenou Astrou, len Pfizerom alebo Modernou a tú dostane aj sprievod.
Stratégia win-win, teda zvíťazia všetci zúčastnení. Iba že by nie.
Ústnym podaním sa šíria príbehy, ako mladší striehnu na seniorov pred očkovacími centrami.
Zo seniorov sa stal tovar, ktorý sa vyhľadáva na inzertnom portáli medzi stoličkami a dupačkami v zachovalom stave.
Zdá sa, že špekulantom ministerstvo kleplo aspoň trochu po prstoch, keď zaviedlo povinnú registráciu sprievodu. To by sme mali vyriešené.
A čo skupina sklamaných rodinných príslušníkov, ktorí presedeli hodiny nad prihlasovacím formulárom, aby zaregistrovali svojho seniora, potom si vzali dovolenku alebo paragraf, aby ho mohli sprevádzať.
Na svoju snaživosť doplatili a dnes márne čakajú v čakárni, kedy dostanú vakcínu.
Očkovanie sprievodu: Za odvoz a 50 eur, seniorov zháňajú na bazoši Čítajte
Tip Jany Otriovej
Som matka, kto je viac?
Glorifikácia ženy - matky je stará ako ľudstvo samo. I to, že privádzať deti na svet je prirodzeným údelom žien. Dobre, že to Pán Boh nechal na nás, hovorí moja dobrá priateľka. Keby túto úlohu zveril mužom, už by ľudstvo dávno vymrelo. Stačilo by, keby jeden porozprával ostatným, aké je tehotenstvo náročné a pôrod bolestivý, a žiadny muž by sa na to nedal.
Nechcem písať o tom, ako sa zmenil pohľad na matky i matky samotné od mojich mladých čias. Nechcem ani moralizovať, či sú dnešné moderné matky menej zodpovedné, obetavé či oddané svojim deťom ako ich mamy a staré mamy.
Mladá matka z nášho smutného príbehu je príkladom toho, ako sa matka správať nemá.
Za to pani Daša, klobúk dolu!
Klobúk dolu pred ženou, ktorá otvorila svoje srdce dvom deťom krstnej dcéry a ani na chvíľu nezaváhala, či tak má urobiť.
Jednému dieťaťu už poskytla domov, na druhé dieťa, zatiaľ len niekoľkomesačné bábätko, netrpezlivo čaká, aby si ho odviezla domov.
Starší syn vraj úradníčkam, ktoré sa ho pýtali, s kým chce žiť, povedal: Chcem, aby Daša bola moja mama, dajte nám na to papier, aby sme k vám už nemuseli chodiť.
Ešte raz klobúk dolu pred takou mamou, akou je pani Daša. Sviatok Deň matiek, ktorý v tomto roku pripadá na nedeľu 9. mája, je presne pre takéto ženy.
Mladá žena prepadla alkoholu. O deti sa jej stará krstná mama Čítajte
Ak sa vám tento nový formát Korzára páči, tu nájdete aj ďalšie výbery redakcie .
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
