Redakcia denníka Korzár pre vás aj na tento víkend pripravila výber zaujímavých textov z východného Slovenska z uplynulých siedmich dní, ktoré by nemali uniknúť vašej pozornosti.
Zostavili ho editori a redaktori, ktorí vybrané články predstavujú aj komentujú.
Želáme vám príjemné víkendové čítanie, hoci vo výbere nájdete i vážne témy.
Tipy redakcie Korzára za uplynulý týždeň
- Rúška nás demaskovali
- Umenie ustupuje úradníkom
- Na východe to ide z mosta do (s)prosta
- Človek milión z periférie
- Košického bossa medzi záhradkármi asi nenájdeme
- Warhol musí čakať
- Pandémia reality obišla
- Na úrad vďaka odpadkom
- Aj nákup električiek napovie, čo za vrchnosť tu teraz máme
- Aby sa pred múzeami a galériami tvorili rady
- Ďakujme, že nie sme chlapci z Afganistanu
- Keď sa dopravné analýzy stanú hobby
Tipy Klaudie Jurkovičovej
Rúška nás demaskovali
Pandémia nás vyzliekla donaha.
Stačí letmý pohľad na ľudí okolo, či majú rúško alebo nie, a hneď si ich môžeme zaradiť do príslušnej škatuľky.
Stačí len nakuknúť na profily niektorých dlhoročných známych na sociálnych sieťach a s prekvapením zistíme, že covid pokladali za chrípôčku a teraz pre zmenu očkovanie za čipovanie.
Covid nám dal všetkým zabrať, neraz v nás odhalil temné zákutia, o ktorých sme možno ani netušili. Hádky kvôli rúškam s tými, čo ich ignorujú, protekčné očkovanie, depresia, zvady s blízkymi, keď už na nás zavretých doma všetko padá, nerváky na politikov, keď pozeráme správy...
Máme čo robiť, aby sme sa s tým vyrovnali. My, dospelí.
Ako to už potom môžu zvládať naše deti? V tomto šialenom období sa pritom buduje ich hodnotový svet. Nie je to len absencia poriadneho vzdelania, ktorú im pandémia priniesla. Znamená aj obrovskú záťaž pre ich krehké dušičky.
Covid strašne veľa vecí, ktorými deti žijú, vyhrotil, potvrdila v rozhovore pre Korzár klinická psychologička Patrícia Vesel Ganoczyová. Aj jej rady vám možno pomôžu preklenúť toto ťažké obdobie.

Umenie ustupuje úradníkom
Pri nástupe Rastislava Trnku do funkcie župana pracovalo na Úrade Košického samosprávneho kraja 210 zamestnancov, už ich je 237. Dôvodom má byť, že župe pribudla nová agenda.
Časť úradníkov sťahujú do krídla, v ktorom sídli múzeum. Župa to obhajuje aj nízkou návštevnosťou expozície. Unikátne kúsky teraz smerujú do depozitára v Šaci. Dlhoročný riaditeľ múzea Robert Pollák dúfa, že len dočasne.
Bude podľa neho sťahovanie končiť pri druhom poschodí alebo očakáva, že v budúcnosti obsadia úradníci celú budovu?
„Takéto snahy tu boli a budú,“ hovorí Pollák.
Ani samotný úrad nevylúčil, že do budúcnosti plánuje aj nasťahovanie do zvyšných priestorov múzea. „Táto otázka je zatiaľ predčasná,“ reagovala Trnkova hovorkyňa Anna Terezková.
Župan pritom už pred poldruha rokom čelil kritike výtvarníkov kvôli nasťahovaniu úradníkov do areálu Tabačky. Kraj tam vtedy prenajal priestory, kde pôsobia najmä umelci, spoločnosti IDS Východ bez súťaže...

Tip Kristiána Saba
Na východe to ide z mosta do (s)prosta
Každý jedenásty most v Košickom kraji je v havarijnom stave.
Niektoré opravia, iné, napríklad most pri Kysaku, musia postaviť nanovo. Rekonštrukcie sa nedočkali.
Košický samosprávny kraj (KSK) spravuje 660 mostov, vo veľmi zlom stave je až 70. Je to zrejme dôsledok šlendriánskeho prístupu úradníkov a vedenia župy v predchádzajúcich obdobiach.
Na mosty a infraštruktúru sa dôraz nekládol, peniaze putovali na „vhodnejšie“ projekty. Napriek tomu, že „odborníci“ či tí, ktorí o smerovaní financií rozhodujú, veľmi dobre vedeli, že situácia je dlhodobo neudržateľná.
Kašľalo sa aj na údržbu, až začali mosty padať, či museli byť čiastočne uzavreté. Po tom, čo došlo k zrúteniu krajného nosníka na moste v Strážskom pri Krivošťanoch, začal KSK konať.
Skontroloval mosty a zistil, že na ich opravu bolo už včera neskoro. V katastrofálnom stave je ich príliš veľa. Potom uzavreli most pri Kysaku, aby tadiaľ nechodili autá.
Bolo to rozumné, veď spadol aj bez záťaže. Aspoň že sa nik nezranil. Nasledovali informácie o ďalších mostoch. Hrabušice, Stretava, Mokrance, Debraď, atď.
Tie všetky potrebujú urgentnú pomoc. Kraj sa rozhýbal a tento rok chce zrekonštruovať približne 30 mostov. Konečne...

Tipy Kataríny Gécziovej
Človek milión z periférie
Bol to vlastne slušný a dobrý človek. Keď mohol, odviezol susedkinu kamarátku, aby sa nemusela trmácať sama do kopca. A ešte debatoval s ďalším susedom o psoch.
Usmievavý, milý, úslužný. Takto hodnotili záhradkári z košickej lokality Červený breh chlapíka, ktorý v Česku spreneveril 188 miliónov českých korún.
Vyzeral ako jeden z nich, vozil sa na priemernom aute, býval v malom domčeku na periférii. A dvanásť rokov sa úspešne skrýval pred českou políciou.
Korzár sa rozhodol nazrieť aspoň čiastočne do súkromia hľadaného Františka Csányiho a na jeho život v Košiciach.
Ktovie, na koho elitní cieľoví pátrači Lovci lebiek najbližšie v metropole východu natrafia. Ono by ani nemuseli pátrať po zahraničných delikventoch, aj v našej krajine máme dosť takých, ktorí by sa mali skrývať pred spravodlivosťou.

Košického bossa medzi záhradkármi asi nenájdeme
A ani nemusíme od Csányiho chodiť ďaleko a hneď tu máme ďalší príklad zločinca utekajúceho pred spravodlivosťou. Je to známy Košičan. A rozhodne by ho policajti nenašli niekde v zastrčenej chatovej osade.
Róbert Okoličány si kufre pobalil v deň rozsudku. Hladko odísť zo Slovenska (v čase, keď sa na súde čítal rozsudok, sa pohyboval pri maďarskej hranici) sa mu podarilo vďaka absolútnej neschopnosti pri "spolupráci" súdu s políciou.
Policajti bývalého bossa košického podsvetia sledovali, ale páky na to, aby ho chytili, nemali, bránili sa. Čakali na to, kým súdna úradníčka zašle rozsudok faxom. Najprv sa pritom tvárila, že tak urobí až na ďalší deň.
Kým sa tieto dve strany dohadovali, boss bez problémov zdupkal a už tri roky si užíva život mimo väzenských múrov.
Polícia po rokoch hovorí, že sa enormne snaží zločinca dolapiť. Či sa niekedy Okimu podarí nasadiť na ruky putá, je dnes takpovediac vo hviezdach. Nájsť ihlu v kope sena, ak ju pritom mala polícia priamo pod nosom, sa už nemusí podariť.
Warhol musí čakať
Kde-kade sa Slovensko vystatuje, že Andy Warhol je pôvodom Slovák, ale dôstojné miesto, kde by sa prezentovali jeho život a tvorba, v našej krajine stále nemá. Múzeum v Medzilaborciach sa pokúša túto reprezentatívnu úlohu splniť, ale v bývalom kulturáku len ťažko hľadať dôstojné podmienky.
Svetielkom na konci tunela môže byť veľká rekonštrukcia, o ktorej sa už nejaký ten čas hovorí, ale zatiaľ bez reálneho výsledku.
Je to približne rok a pol, čo vláda odklepla peniaze na veľkú rekonštrukciu, ktorá by budovu z čias bývalého režimu premenila na moderné umelecké centrum. Medzilaborciam by takáto investícia nepochybne pomohla aj z hľadiska rozvoja turizmu.
Problém je, že potrebné peniaze prichádzajú múzeu s oneskorením a ešte aj postupne. Čím dlhšie mu budú na účet prichádzať, tým viac sa samotné stavebné práce odďaľujú.
Bežného človeka aj prechádza trpezlivosť pri pohľade na to, ako byrokracia, výmena vlády a pandémia pribrzdili dobrú myšlienku. Len aby sa z pôvodne navrhovaného futuristického centra pre zdĺhavosť procesov nestal historický objekt.

Tip Lenky Hanikovej
Pandémia reality obišla
Okrem informatikov či dátových analytikov je možné nájsť ešte niekoľko profesií, ktoré pandémia a s ňou spojená kríza obišla. Sú medzi aj realitní makléri, ktorí majú stále plné ruky práce.
Tak ako si viacerí z nich ešte v dobách, keď o blížiacej sa pandémii nikto netušil, povedali, že práca realitného makléra je „na istotu“, pretože ľudia predsa bývať musia, si mohli podobne povedať napríklad aj viacerí podnikatelia v gastro biznise – ideme do toho, veď ľudia budú jesť stále.
Lenže zatiaľ čo jeden segment sa v tejto kríze úplne prepadáva (svitá im však na lepšie časy pondelkovým otvorením terás), realitní makléri hlásia, že v Košiciach sú byty stále drahšie a k žiadnemu znižovaniu cien nedošlo.
Môže to byť logické – v čase karantén si možno viaceré rodiny, ktoré sa tlačia v malom byte, povedali, že už to nechcú nikdy zažiť a je čas našetrené peniaze investovať do väčšieho bývania.
A ako kolegyni prezradil realitný maklér Tomáš Székely, väčšina nehnuteľností sa predáva podpultovo tichou ponukou - byty na rôznych realitných portáloch sú už jednoducho „obkukané“.

Tip Michala Franka
Na úrad vďaka odpadkom
Keď v krčme uvažovali, ako robiť niečo prospešné, začali zbierať odpadky. Jednoduché, ale účinné. Začali sa s kamošmi nazývať „Odpadkoví hrdinovia“ a získali si solídnu popularitu.
Hlavný iniciátor Jaroslav za to už dokonca dostáva peniaze. Jeho aktivitu si všimol starosta jednej košickej mestskej časti a zamestnal ho na úrade, aby riešil čistotu, kde treba.
Jeho príbeh sa dočítate v článku, kde sa dozviete aj to, že mládež sa nezmenila od čias Socrata a stále hádže odpadky na zem, ale i to, ako našli nástrahy na mestských psov, klobásy „prešpikované“ klincami.

Tip Petra Jabrika
Aj nákup električiek napovie, čo za vrchnosť tu teraz máme
Nákup desiatich nových zhruba 30-metrových električiek (a opcia na ďalších 20) je vhodnou príležitosťou na kvalitatívny refresh vozového parku, aby sa pri stále nie ojedinelom strete s jeho obstarožnými kúskami neoživovali spomienky na zašlé časy socializmu.
Iste, nakúpilo sa pred pár rokmi aj 46 kratších Varií, ale ich dizajn a pravidelne ufúľaný vzhľad teda fakt neevokujú dopravu 21. storočia.
Nič proti veteránom či retro, ale aj Košičania by sa už radi povozili v niečom, čo nie je len nové, ale je zároveň aspoň trochu oku lahodiace a komfortné v pravom slova zmysle.
Nový nákup tiež nevdojak oživuje, aké zarážajúce je, že tu nikto nemá odvahu vystaviť konkrétny účet bývalému vedeniu zo Smeru, ktorý by rozptýlil hmlu nad tým, čo nám tu zanechalo po investovaní ohromujúcich vyše 250 miliónov eur do hromadnej dopravy.
Košičania nemajú napríklad čierne na bielom, v akom stave sú po pár rokoch ešte prakticky nové koľajnice, teda či náhodou akosi trestuhodne priskoro nezvlnkovateli alebo vozidlá predčasne neschradli.
Niet obhájiteľného dôvodu okúňať sa a nenamieriť reflektory na niekoho, ak by bez začervenania posvätil autogramom niečo, čím by sa skôr mali zaoberať orgány činné v trestnom konaní alebo by nemalo byť minimálne preplatené.
Kým to tu budú radní a spol. neustále riešiť v štýle „zrobme dajak, že bi nam dobre bulo, ta šak im to muši stačic, naj ňe su rozmaznane“, môžeme naliať do dopravy ďalšie stovky a stovky miliónov, ale imidž zapadákova na periférii civilizovaného sveta to nevyleští.
Keď nebudú dočasní podnájomníci na magistráte vystavovať účet svojim predchodcom, nikdy nebude toho štamgasta, čo by tú sekeru vyrovnal.
Aj nákup nových električiek nám môže vniesť viac svetla do toho, vrchnosť akej sorty tu teraz v skutočnosti máme.

Tip Jany Otriovej
Aby sa pred múzeami a galériami tvorili rady
Dlhé čakanie, náročné prípravy, veľa obmedzení a málo návštevníkov. Každému je jasné, že nie je reč o obchodoch, ktoré po uvoľnení opatrení kúpychtiví obyvatelia zo všetkých kútov východu krajiny vzali útokom. Presne v duchu hesla: deň, kedy si nič nekúpil, považuj za stratený. Aj keď treba objektívne priznať, že mnohým už naozaj chýbali topánky, ponožky, gate, hrnce či panvice.
Reč je o Popoluške nášho života, o kultúre, múzeách a galériách.
Aj ony otvorili brány návštevníkom po dlhých dňoch, mesiacoch núteného pôstu a existencie v kreatívnom virtuálnom priestore. Mnohé využili čas na obnovu depozitára, na rekonštrukciu priestorov, reinštaláciu expozícií.
Aj ony sa tešia návštevníkom, očakávajú ich a vítajú, lebo návštevníci nie sú len zdrojom príjmov, ale aj potvrdením toho, že galeristi a múzejníci sú pre nás potrební rovnako ako predavači obuvi: veď s deravými topánkami a prázdnou nekultúrnou hlavou sa chodiť nedá.
Konštatovanie, že Slovenské technické múzeum v Košiciach narátalo v prvý deň otvorenia 25 návštevníkov, síce vyznieva „skromne“, ale sami múzejníci priznávajú, že sa návštevnosť po dlhom období sucha rozbieha pomaly.
Keď sa už nasýtime nakupovaním v obchodných centrách, verme, že sa začnú tvoriť rady čakajúcich aj pred vstupom do múzeí a galérií. A nielen preto, že vo vnútri môže byť (zatiaľ) len jeden návštevník na 15 štvorcových metrov.

Ďakujme, že nie sme chlapci z Afganistanu
Kapitolu o vďačnosti obsahujú takmer všetky motivačné knihy.
Autori v nej vysvetľujú, ako máme každé ráno poďakovať za to, že vyšlo slnko, či za to, že vôbec dýchame.
Robíme to však obvykle len vtedy, keď nám život dáva nejakú ďalšiu lekciu.
Po článku o chlapcoch z Afganistanu, ktorí by vo svojom veku mali hrať s kamošmi futbal a hnevať sa, že majú ísť vyniesť plný kôš, má chuť človek ďakovať aj za tie najprostejšie veci.
Predstavte si, že sa narodíte do krajiny, kde denne vybuchujú bomby a na uliciach sa odpaľujú samovražední útočníci.
Necítite sa bezpečne ani vo svojom dome. Keď posielate dieťa ráno do školy, už ho viac nemusíte vidieť. Krajina s obyvateľmi bez budúcnosti. Základom je prežiť každý ďalší deň.
Niet sa čo čudovať, že rodičia nakladajú deti prevádzačom medzi palety s tovarom a posielajú ich za lepšou budúcnosťou.
Z afganského pekla sú von, no v Európe ich prechádzka ružovou záhradou nečaká.
Potrebujú zarobiť peniaze, aby ich mohli poslať rodine, ktorá sa neraz zadlžila, aby zaplatila prevádzačom.
Teraz je ten správny čas porozmýšľať, ako zle sa v skutočnosti máme, a poďakovať, že sme sa nenarodili v Afganistane alebo inej vojnou zmietanej zemi.

Tip Michala Ivana
Keď sa dopravné analýzy stanú hobby
„Kým niekto si na dovolenku so sebou berie nejakú beletriu, on číta koncepciu parkovacej politiky.“
Takto sa začína rozhovor s dopravným analytikom Tomášom Burgerom, pre ktorého sa téma dopravy stala jeho voľnočasovou aktivitou.
Vďaka jeho skupine Dopravné návrhy PO na sociálnej sieti sa v meste podarilo vyriešiť alebo aspoň poukázať na viaceré dopravné problémy, ktorými sa kompetentní začali zaoberať.
Premaľovanie čiar, vyznačenie odbočovacieho pruhu alebo aj návrhy na zlepšenie detailov pri rekonštrukciách nestojí veľa peňazí.
Častokrát ide možno len o malý krok pre úradníka, ale významný skok pre vodičov dennodenne jazdiacich po prešovských cestách.
Skupina, ktorá má niekoľko tisíc členov, medzi ktorými sú už aj úradníci a štátny tajomník, sa zaoberá väčšími, ale aj menšími dopravnými problémami.
Je obdivuhodné, že na sociálnej sieti dokázal vytvoriť priestor, kde členovia komunikujú vecne a slušne.
Burger sa tak stal spojovníkom medzi úradníkmi a občanmi a pomáha prepojiť takto dva svety, ktoré si často nerozumejú.

Vypočujte si tento rozhovor ako podcast
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.