„Keby mi teraz niekto povedal, odži si svoj život tak, ako bol, neviem, či do toho idem," hovorí JANETTE MOTLOVÁ.
Vyrástla v rómskej komunite, no v škole patrila medzi najlepších žiakov. Hoci má za sebou úspešné štúdium na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, prešla si mnohými náročnými obdobiami, kým sa dokázala vo svete majority presadiť.
Dnes pôsobí ako riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Ako zakladateľka organizácie Eduma ukazuje pedagógom, ako pracovať s menšinami, ale zároveň učí spoločnosť akceptovať inakosť.
V rozhovore vysvetlila, prečo sa Rómovia často neusilujú o vyššie vzdelanie, prečo treba pracovať hlavne s učiteľmi, i to, ako súvisí rozprávanie príbehov s motiváciou a búraním predsudkov.
V minulosti bolo vzdelanie považované za cestu, ako sa vymaniť z chudoby. Ako naň nazerajú Rómovia?
- Ja v tom vidím dve roviny. Jedna je kultúra Rómov, druhá kultúra chudoby. To sú dve rozličné kultúry, aj keď sa občas dokážu prelínať v podobných črtách.
Kultúra Rómov nevníma vzdelanie tak, ako ho vníma majorita, teda že mám papier, mám niečo, čo mi dokáže zmeniť život. Veľkosť človeka v tradičnej rómskej kultúre sa vníma na základe toho, či je naozaj ľudskou bytosťou, či je schopný podeliť sa o niečo, čo má on, ak vidí, že niekto v okolí to nemá.
V kultúre chudoby sa nazerá na vzdelanie spôsobom, čo z toho budem mať. Potrebujú uchopiteľný dôkaz, potrebujú vidieť, že keď dostanú papier, budú mať prácu, a teda zrazu aj lepšiu kvalitu života.
U nás sa väčšinou tieto dve veci - kultúra chudoby a kultúra Rómov - spájajú, je to také premiešané, že zrazu sa nám to z pohľadu majority zlieva do jednej veľkej masy. Ale kultúra Rómov nie je postavená na tom, že vzdelanie nemá hodnotu. Má, len hodnota človeka je postavená na úplne iných črtách. Oni ho považujú za dôležité, ale nie je pre nich podstatné.
Prečo?
- To, čo nám chýba na to, aby vzdelanie považovali za prínos, je prístup k ďalším následným príležitostiam, keď už vzdelanie majú.
Keď načriem do mojej osobnej skúsenosti, mnoho mladých rómskych ľudí bolo inšpirovaných dobre sa učiť a získať vzdelanie, lebo mali vo mne určitý vzor. Rodičia potom čakali, či ma majorita bude so vzdelaním, teda s tým papierom, akceptovať, či sa stanem rovnocennou a či tú prácu budem mať. Ale keď som skončila gymnázium, zmaturovala s vyznamenaním a potom som sedem rokov nemala prácu, to bol veľký demotivačný faktor.
Ja Rómom v chudobnej vrstve ťažko vysvetlím, že vzdelanie mi prináša príležitosť vnútorne osobnostne rásť. Na to potrebujeme, aby boli na Maslowovej pyramíde niekde inde, ako na tom najnižšom stupienku.
Vy ste sa viackrát vyjadrovali, že vás viedla k vzdelaniu vlastná ambícia byť lepšia ako majoritné deti, respektíve vyrovnať sa im. Motivácia po vzdelaní teda vzišla od vás samej. Ako sa na to dívali vaši rodičia?
- Rodičia pre mňa urobili jednu predôležitú vec, a to to, že mi nebránili. To je niečo vysoko cenné a dosť podhodnocované.
To, že mi nechali voľnosť robiť veci tak, ako ja chcem, mi veľmi pomohlo. A to, čo bolo v škole, nebola ani ambícia byť lepšia ako ostatní. Prvotná motivácia bola v tom, že som chcela robiť ohromnú radosť svojej učiteľke. Chcela som, aby sa tešila a zistila som, že keď niečo dobre urobím, keď odpoviem, keď sa prihlásim, tak jej urobím radosť.
Až to druhotné bolo vyrovnať sa ostatným, ukázať, že som rovnako dobrá. Ale keby som nemala podporu učiteľa v škole, veľmi ťažko by som to dokázala zvládnuť. Cítila som, že sa o ňu môžem oprieť, pretože v škole nemám mamu, ku ktorej môžem bežať. Tam som odkázaná na prostredie, ktoré tam je. A keď tam decká prichádzajú a cítia, že nikomu na nich v hĺbke duše naozaj nezáleží, tak necítia príležitosť rásť. Ani nemajú dôvod, motiváciu.
Vo vás sa spájajú oba svety - rómsky aj majoritný. Raz ste spomínali, že zároveň nepatríte ani do jedného, pre majoritu ste príliš Rómka, pre Rómov zasa príliš vzdelaná, alebo príliš gadžovská, ak to tak môžem nazvať.
- Oni to vnímajú ako namyslená.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
