Medzinárodný deň žien, ktorý tradične pripadá na 8. marec, zväčša vnímame ako prežitok. Dívame sa naň cez prizmu komunistických osláv, froté uterákov a zvädnutých karafiátov. Nepomohli mu ani ďalší politici, ktorí už v ére samostatného Slovenska organizovali veľkolepé mítingy v športových halách a červené ružičky v podstate vymieňali za volebné hlasy.
Ono je to však celkom inak a MDŽ rozhodne nie je o takejto neúprimnej spomienke na ženy.
V pondelok to bude rovných 100 rokov, čo tento sviatok oslavujeme aj u nás.
Vo svete to bolo ešte o niekoľko rokov skôr.
A jeho význam je aj dnes pre ženy dôležitý.
Skrátenie pracovného času i volebné právo
Sotva si dnes vieme predstaviť, čo znamenalo byť ženou na prelome 19. a 20. storočia.
Slová ako rovnoprávnosť, vhodné pracovné podmienky a najmä sloboda rozhodovania boli neznámym pojmom.
Ženy so svojím postavením neboli spokojné a prvé lastovičky, ktoré ohlasovali zmenu, sa začali objavovať už v polovici 19. storočia.
V uliciach New Yorku, ale aj v ďalších priemyselných centrách vo svete sa konali protesty zamestnankýň tovární, ktoré bojovali za lepšie pracovné podmienky.
O polstoročie neskôr sa protesty zopakovali, nabrali na sile a mali jasné požiadavky.
8. marca roku 1908 pochodovalo ulicami New Yorku asi 15-tisíc žien, ktoré žiadali skrátenie pracovného času, vyššie platy a volebné právo.
Nasledovali ďalšie demonštrácie a odtiaľ už nebolo ďaleko k iniciatíve koordinovať všetky akcie za zlepšenie pracovných podmienok žien na jeden deň.
Tradícia oslavovať Medzinárodný deň žien bola zavedená na medzinárodnej ženskej konferencii v roku 1910 v Kodani.
Rok nato 19. marca MDŽ masovo oslavovali státisíce ľudí v Rakúsko-Uhorsku, Dánsku, Nemecku a Švajčiarsku.
K požiadavkám na slušné pracovné podmienky a volebné právo pribudli témy ako právo žien vzdelávať sa v učňovských školách a právo na rovnaký plat za rovnakú prácu.
Newyorská tragédia
Vlnu solidarity po celom svete napokon vyvolala tragédia, ktorá sa stala 25. marca 1911 v továrni Triangle Shirtwaist Factory v centre New Yorku.
Na 8. až 10. poschodí tejto veľkej fabrickej budovy pracovalo vyše päťsto žien a okolo sto mužov.
Boli to zväčša mladé prisťahovalkyne - Talianky či poľské a ruské Židovky.
Dreli tam 14 hodín denne, haly boli plné horľavých materiálov a na osvetlenie slúžili otvorené plynové horáky.
Takže keď v ten večer vznikol na ôsmom poschodí požiar, jeho následky boli fatálne, aj keď hasiči prišli tak rýchlo, ako to len bolo možné.
Navyše, zasahovať nemohli, lebo mali príliš krátke rebríky.
Požiar si vyžiadal 146 ľudských životov.
O štrajku či odboroch totalita mlčala
Prvý sviatok MDŽ sa v Československu konal v marci 1921, vtedy ešte len v menšom rozsahu.
Masový charakter nadobudol o rok neskôr a tak to bolo do roku 1938, keď bol zrušený, a obnovili ho až po vojne, v roku 1945.
Bohužiaľ, zakrátko sa ho ujala komunistická strana.
„MDŽ znamená manifestačný nástup žien do boja o lepší zajtrajšok, nástup žien proti vojne - nepriateľke lepšieho zajtrajšku. Aj ženy si už raz musia uvedomiť, že za mier sa modliť len nestačí. Mier nemožno vyčkávať, za mier treba bojovať. Bojovať prácou a budovaním socializmu podľa zásad Národného frontu,” hlásal príhovor v Slovenke v roku 1951.
„Komunistický režim rozhodne nemal záujem, aby sa o historických koreňoch sviatku príliš detailne hovorilo. Mohlo by to nevhodne pripomínať, že v opovrhovaných kapitalistických krajinách možno zakladať nezávislé odbory, legálne demonštrovať, vynucovať si zlepšenie životných podmienok, žalovať vedenie továrne, vykrikovať protivládne heslá, dokonca publikovať protivládne noviny, získať vysoké odškodné za pracovný úraz, štrajkovať,“ pripomína historička Marína Zavacká v časopise História.
Mladá generácia je na túto tému citlivejšia
Hoci sa história MDŽ píše už viac než sto rokov, nestratila na aktuálnosti ani dnes. Ako v rozhovore upozornila Simona Petrik z mimoparlamentnej strany Spolu, ktorá sa dlhodobo angažuje v oblasti rodinnej politiky a ženských práv, rôzne aspekty nerovnosti zažívajú aj ženy na Slovensku.
Simona Petrik (zdroj: FB/Simona Petrik)Postavenie žien je oproti dobe spred sto rokov diametrálne odlišné, avšak na Slovensku máme v tejto oblasti ešte stále čo doháňať. Ktoré sú podľa vás tie, nazvime to, najboľavejšie miesta čo sa týka postavenia žien na Slovensku?
- Ženy na Slovensku (vtedy ešte v Československu) nadobudli volebné právo pred 101 rokmi. V roku 1920 sa tak začala cesta za rovnosťou šancí, na ktorej má však Slovensko ešte veľa práce. Situácia sa pomaly zlepšuje, aj vďaka neúnavnej práci feministických organizácií, ktoré aj s minimom finančnej podpory od štátu dokážu upozorňovať na nerovnosti, publikovať vedecké články, robiť prieskumy, ale aj prakticky pomáhať ženám, ktoré rôzne aspekty nerovnosti zažívajú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
