VÝCHODNÉ SLOVENSKO. November 1989 priniesol koniec totalitného komunistického režimu v bývalom Československu.

Na výročie 17. novembra, ktorý je na Slovensku štátnym sviatkom, tradične dostávajú priestor spomienky a názory na Nežnú revolúciu.

Oslovili sme politikov z regiónu východného Slovenska z rôznych generácií, aby si zaspomínali, čo v roku 1989 robili, ak vôbec vtedy už žili, ako ho vnímali a vnímajú dnes a čo podľa nich znamená November ´89 ako symbol slobody a boja za demokraciu pre súčasnú spoločnosť.

Lukáš Anderko (OĽaNO), poslanec Prešova

K výročiu sme oslovili aj najmladšieho poslanca prešovského mestského zastupiteľstva Lukáša Anderka (OĽaNO), ktorý sa narodil niekoľko rokov po revolúcii (1993).

„Bolo by neautentické rozprávať o týchto udalostiach, keďže som ich nezažil, preto nechcem prerozprávať príbehy, informácie, ktoré sú dostupné aj verejne, skôr by som sa zameral na odkaz do budúcnosti. Národ sa zomkol a ukázal neskutočnú vôľu, chcenie po slobode.

Sloboda nebola samozrejmosťou, preto bola potrebná neskutočná dávka odvahy, aby sa spoločnosť spojila a vyšla do ulíc. 17. 11. 1989 je deň, ktorý je pre mňa najkrajší symbol slobody. Ľudia sa zomkli pre dobro veci. Preto my, generácia nových politikov, ale aj všetci ľudia, by sme mali mať na pamäti, že protestovať a bojovať za niečo je krajšie a zmysluplnejšie, ako len protestovať proti niečomu alebo niekomu. Protestujúci mali vznešený cieľ a tým cieľom bola sloboda. Preto aj v dnešnej dobe by sme sa mali ako národ odvážne spojiť a každý deň žiť naplno slobodu. Nie slobodu v zmysle robím si, čo chcem, nikoho a nič nerešpektujem, ale slobodu v zmysle: Zodpovedne a odvážne žijem to, čo mi vybojovali naši rodičia, príbuzní, priatelia...“ vyjadril sa Anderko.

Ondrej Brendza (nezávislý), primátor Stropkova

„V tom čase som bol študentom druhého ročníka gymnázia v Stropkove. Mal som 16 rokov. Vyrastal som v katolíckej rodine. Najstarší brat študoval teológiu a v júni 1989 bol vysvätený za kňaza, teda doslova a do písmena v posledných mesiacoch režimu neslobody,“ spomína na udalosti v roku 1989 dnešný primátor Stropkova Ondrej Brendza (nezávislý).

Práve z dôvodu štúdia a kňazského povolania jeho brata bola rodina prenasledovaná. „Otec a mama boli perzekvovaní v práci, pozbavení svojich pozícií, otca odvolali z pozície ekonóma štátneho podniku a mama, úspešná učiteľka prvého stupňa, sa musela taktiež porúčať z postu učiteľky. A to len preto, že vychovávali svoje deti k viere a že nezabránili svojmu najstaršiemu synovi v štúdiách na teologickej fakulte. Jednoducho, podľa vtedajšej moci nezvládli výchovu.“

Brendza si spomína, ako jeho rodičia chodili v rokoch 1984 - 1985 z výsluchu na výsluch, bežné boli aj domové prehliadky zo strany Štátnej bezpečnosti.

„Predovšetkým v duchu týchto okolností sme prežívali revolučné novembrové dni. Veľmi sme sa tešili, že tento režim potláčajúci základné práva a slobody sa rúca ako domček z kariet.“

Samotný Brendza prežíval revolučné dni intenzívne.

„Ako študenti gymnázia spolu s ostatnými spolužiakmi sme po večeroch vyrobili papierové trikolóry, pripli sme si ich na naše košele a takto sme sedeli v triede a čakali sme, čo sa bude diať. Zapojili sme sa aj do pochodu za slobodu, ktorý prechádzal cez mesto, a zúčastnili sme sa aj pokojnej demonštrácie na našom námestí,“ spomína.

„Stal som sa členom koordinačného výboru VPN v meste za študentov. Samozrejme, že zmenu režimu som vnímal z pohľadu 16-ročného chlapca. Zastupoval som študentov pri voľbách nového vedenia nášho gymnázia. Veľmi som to prežíval, doma sme od radosti plakali a v škole sme sa tešili, hoci sme nevedeli, čo nás vlastne čaká.“

Brendza nebol v komunistickej strane, ani potom nevstúpil do žiadnej strany či hnutia. To však podľa jeho slov neznamená, že nemá politický názor a neprechováva sympatie k niektorým stranám či politikom.

„Základný odkaz novembra je, že sloboda nie je samozrejmosť. Režim, keď sme mali všetko a nemali sme vlastne nič, som žil do 16 rokov. Mali sme prácu, mali sme čo jesť, mali sme čo piť, mali sme strechu nad hlavou, mohli sme sa naoko voľne pohybovať, avšak iba tam, kde nám to povolili,“ pripomenul.

„Socialistický režim mal mnoho spoločného s poľovníckou oborou. Aj v nej majú zvieratá čo jesť, majú čo piť, majú strechu nad hlavou a môžu sa voľne pohybovať na území oplotenom vysokým plotom,“ povedal o minulom režime.

Po jeho zmene podľa Brendzu najviac profitovali tí, ktorí budovali socializmus.

„Z komunistických predstaviteľov v štáte, okrese i meste sa stali prví podnikatelia a prví demokrati. A táto skutočnosť aj 30 rokov po revolúcii je jednou z prekážok pravej demokracie. V spoločnosti zotrváva nostalgia po predchádzajúcom režime, hoci zároveň spoločnosť užíva a požíva pôžitky a vymoženosti dnešnej doby. Akoby spoločnosť chcela žiť demokratickú dobu podľa socialistických pravidiel.“

Na negatívnom vnímaní demokracie majú podľa stropkovského primátora podiel všetky porevolučné vlády, ktoré sa pod rúškom slobody a demokracie dopustili nekalých vecí.

Spôsobilo to nedôveru verejnosti v inštitút slobodného demokratického zriadenia.

„Odkaz Novembra pre nás, ktorí máme zodpovednosť za správu veci verejných, je, aby sme boli slobodní, ale zároveň zodpovední vo svojich vyjadreniach, vo svojich skutkoch a rozhodnutiach. Pokiaľ takto budeme konať všetci bez rozdielu, bude odkaz Novembra - sloboda najvzácnejším artiklom našej spoločnosti. Sloboda bez zodpovednosti nie je slobodou v pravom slova zmysle,“ dodal Brendza.

Juraj Hudáč (Smer-SD), poslanec Prešova

„17. novembra 1989 som mal 26 rokov. Pracoval som v štátnom podniku Poľnohospodárske stavby Prešov ako vedúci Útvaru ekonomiky práce na Podnikovom riaditeľstve so sídlom na Slovenskej 69. Bol to jeden vzorový podnik, ktorý mal 1 736 zamestnancov. Naučil som sa tam skoro všetko zo svojho ekonomického fachu a som hrdý, že som tam pracoval," spomína Hudáč.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.