„Situácia je vážna!“ Niektorí túto vetu vyslovia úprimne, v pokore či obave o zdravie obyvateľov, iní s iróniou na perách, alebo s istým vzdorom.
Na pracovisku, pri stole v reštauračnom či pohostinskom zariadení, alebo hoc len večer pri televíznych správach, mnoho ľudí krúti hlavou nad protiepidemiologickými opatreniami.
Prečo taká nedôvera či odmietanie? Jednou z odpovedí môže byť nedostatok vzdelania a informácií z minulosti.
Epidémie tu boli totiž odjakživa, stali sa súčasťou civilizácie.
Aj preto mi chýba, že vo viac ako pol roka trvajúcej celospoločenskej diskusii absentujú zástupcovia historikov, ktorí by poznatkami azda upokojili ľudí tým, že dnešné postupy sa nijako zvlášť neodlišujú od tých v minulosti.
Epidémia cholery
Keď napríklad v roku 1831 postihla celý Liptov a iné oblasti Uhorska dovtedy nevídaná epidémia cholery, vedenie monarchie prijalo mnoho účinných krokov, z ktorých sa mnohé uplatňujú dodnes.
Peter Vítek so spoluautormi knihy „Liptovský Ján od prvej písomnej zmienky po súčasnosť“ opisuje, že už pred vypuknutím epidémie na severe Slovenska bolo vydané krajinské nariadenie, ktoré malo zamedziť šíreniu cholery.
V mestách boli ustanovení komisári, ktorí mali dozor nad prichádzajúcimi z Haliča a stolíc postihnutých epidémiou.
Zvláštny dozor mali mať nad skupinami, ktoré žili kočovnými životom, ako napríklad žobráci, Rómovia či Židia a mali prísne zakázané premiestňovať sa.
Ak by sa však aj napriek tomu vyskytli takéto skupiny, ktoré by príkaz porušili, mali byť uzavretí do karantény na 20–42 dní v zvláštnych kolibách.
Rovnako sa podozrivé prípady chorôb mali okamžite hlásiť lekárom a obce sa mali vybaviť patričnými liekmi a tiež vyčlenením miesta pre zhromažďovanie chorých.
Za porušenie zákazu karanténa alebo zastrelenie
Nebudem opisovať všetky drastické postupy, ktoré bolo potrebné dodržiavať pri pochovávaní počas epidémie.
Skôr by som upozornil na obmedzenie pohybu, čím sa malo zabrániť prenosu choroby zo stolice do stolice.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
