VÝCHODNÉ SLOVENSKO. Sobota 8. februára 2020 sa zapíše do histórie najmä v špecifických kruhoch meteorológov, geografov či turistov.
Nielenže ranná viditeľnosť spôsobila, že padol diaľkový slovenský rekord, ale zároveň sa podarili aj ďalšie jedinečné pozorovania.
O podstate vypovedá záznam z vtedajšej poveternostnej situácie – po vyjasnení sa blížila vysoká oblačnosť zo severu, no pred východom slnka bolo juhovýchodným smerom jasno a natečený bol v nížine suchý arktický vzduch.
Meteorologická situácia 8. 2. 2020. (zdroj: SHMÚ)Ďalekým pozorovaniam pomáha technika
Fakt, že Rumunsko je jediným štátom, s ktorým nesusedíme a môžeme ho vidieť z nášho územia, je známy pomerne dlho, akurát dlho nebol zdokumentovaný a publikovaný.
To prišlo až s rozvojom digitálnej fototechniky a jej cenovej dostupnosti širšej verejnosti začiatkom 21. storočia.
Dnes si za jednu-dve bežné výplaty dokáže človek obstarať slušnú zrkadlovku s výkonným teleobjektívom, ktorý ľahko vynesie do 1 000 výškových metrov a aj v slabšom svetle či silnom mraze urobí dostatok detailných fotiek.
To bol problém pri analógových aparátoch s ťažkými, manuálne ovládanými kovovými objektívmi, prípadne nastali straty pri vyvolávaní filmu.
Teraz stačí s efektívnejšou výbavou vystihnúť správny čas a miesto a rumunské vrchy zo Slovenska sú na svete.
Prvé pozorovania Rumunska
Tých miest, odkiaľ sa dá pozorovať Rumunsko, zasa nie je až tak veľa, ide len o niektoré lokality na východnom Slovensku, ktoré musia mať aj potrebnú výšku a taktiež, aby z vrchu bola možná vyhliadka.
Najbližšie k nášmu územiu sú z rumunských vrchov hory Gutai (Gutínske vrchy), pozorovateľné z Vihorlatu, Slanských vrchov, Rudohoria, Čergova, Nízkych aj Vysokých Tatier.
Samozrejme, za priaznivých poveternostných podmienok, keďže viditeľnosť nad 200 km je veľmi zriedkavá.
Jedno z najstarších pozorovaní tohto celku od nás a jedno z prvých pozorovaní Rumunska pochádza zo 7. januára 2006 z južného úpätia Šimonky (Slanské vrchy, foto č. 1), potvrdené z toho istého miesta 25. februára 2017 (foto č. 2).
Pohorie bolo zdokumentované aj z Vihorlatu 30. septembra 2018 (foto č. 3) a Slovenského rudohoria (Kojšovská hoľa, 17. novembra 2012, foto č. 4).
Ešte vzdialenejšími lokalitami sú Marmarošské vrchy, ktoré je možné pozorovať z obmedzenejších miest, reálne z hraničného výbežku Slanských vrchov (Veľký-Malý Milič, Bradlo), podarilo sa to 26. januára 2017 z Miliča (foto č. 5), resp. 17. októbra 2011 z Bradla (foto č. 6).
Jedinečné umiestnenie medzi nížinami a značná výška Slanských vrchov umožňujú zároveň jedno z najúžasnejších pozorovaní vôbec.
Rodna zo Slanských vrchov
Ešte viac východnejšie za Marmarošskými vrchmi leží pohorie Rodna, ktoré je z nášho územia unikátne viditeľné iba z vrchu Makovica v strednej časti Slanských vrchov a blízkeho okolia v okruhu približne 500 m, lebo iba to miesto má správny uhol v smere na úzky prielom rieky Tisy a taktiež najvyšší vrchol Pietrosul Rodnei má potrebnú výšku nad 2 300 m n. m.
Na úspešnú dokumentáciu tohto pohľadu sa dlho čakalo, až nadišli vhodné podmienky zrána 8. februára a z Menšieho vrchu vedľa Makovice (kde je vyhliadka smerom na východ) sa podarilo odfotiť tento vyše 271 km vzdušnou čiarou vzdialený kopec a ešte vzdialenejší vedľajší štít (foto č. 7).
Ešte pred pár mesiacmi by to postačovalo na národný rekord.
Zdalo sa, že keď 2. januára 2020 boli videné a nafotené Alpy z Veľkej Fatry (285 km), dlho to prekonané nebude.
Pohľad cez tristo kilometrov na Apuseni
No opäť prišlo to ráno 8. februára a boli prvýkrát z nášho územia zdokumentované Apusenské vrchy.
Tie je síce možné vidieť z viacerých lokalít, ako napríklad Rodnu či Marmarošské vrchy, ale pozorovacie podmienky sú o dosť horšie.
Vrchy sú nižšie a tým aj menej výrazné, sú viac južnejšie, v nížinách najmä v Maďarsku sa skôr tvorí inverzná oblačnosť atď.
Apuseni je možné vidieť aj z už spomínanej Šimonky či iných častí Slanských vrchov, z Vihorlatu, Rudohoria, Nízkych aj Vysokých Tatier.
Podľa simulácií sa o tom vedelo a bolo aj veľa pokusov. No premiéra prišla až z Pipitky (Slovenské rudohorie) o 6:30 a o pár minút neskôr z vyššej a vzdialenejšej Kráľovej hole (z južného úpätia).
Pred východom slnka bol odpozorovaný z Pipitky najvýraznejší masív severných Apusenov, vrch Vladeasa a ďalšie okolité vrchy vo vzdialenosti maximálne 271,5 km (foto č. 8) a spod Kráľovej hole boli odfotené tie kopce (Vladeasa a Buteasa) vzdušnou čiarou 308, resp. 309 km (foto č. 9).
Posunúť rekord bude náročné
To predstavuje aktuálny slovenský aj stredoeurópsky rekord v diaľkovom pozorovaní. A bude ho ťažké prekonať, keďže možnosti sa značne zúžili.
O nepatrné zlepšenie rekordu sa môže postarať pozorovanie z blízkych častí západného hrebeňa od Kráľovej hole (polohy Bartková, Orlová), odkiaľ sú Apusenské vrchy vo vzdialenosti 311 a 313 km, alebo ich zdokumentovať z Vysokých Tatier, kde z viacerých štítov sú teoretický viditeľné a vzdialenosť je vyše 320 km.
Bude to však oveľa náročnejšie sfotografovať, keď si predstavíme, že dohľadnosť cez 300 km je zväčša možná v zime a zrána, takže výstup na štít v snehu a v noci bude určite ešte väčšou výzvou pre nadšencov diaľkového pozorovania.
Ako najpravdepodobnejší sa javí scenár zdokumentovania z dostupného Lomnického štítu, odkiaľ sú pozorovateľné síce iné časti Apusenov, ale je to magických vyše 325 km.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
