Podľa štatistík na sto manželstiev pripadá takmer päťdesiat rozvodov. Sobášia sa čoraz staršie páry a čoraz častejšie sa rozpadávajú dlhoročné manželstvá. Oproti štatistikám stojí realita. Koľko dlhoročných manželských párov je vo vašom okolí a koľko z nich je stále v manželstve z lásky a nie zo zvyku, kvôli deťom alebo pre čokoľvek iné? Košičania Vlado a Norika Vlasákovci sú spolu päťdesiat rokov. Pred oltárom stáli keď mali devätnásť a dvadsaťjeden rokov. Jej mama prorokovala, že to dobre nedopadne. Dnes majú manželstvo, ktoré by mohlo byť prototypom ako na to. Sú medzi nimi zamilované pohľady, starostlivé otázky aj doberačky. Vychovali dvoch synov, majú dve vnúčatá a spoločnú záľubu v cestovaní. Povedali nám svoj názor na lásku na celý život, hmotné darčeky, ktoré majú potvrdzovať lásku aj manželskú krízu, ktorá sa nevyhla ani im.
Koľko párov v dlhoročnom manželstve poznáte vy? Lebo ja mám pocit, že ich zas tak veľa nie je.
- Norika: Ale našlo by sa ich, dokonca v našom okolí, celkom dosť. Čo ale musím uznať, že viem o množstve párov, ktoré sa rozviedli po dlhých rokoch spoločného manželského života. Napríklad boli spolu štvrťstoročie, mali päťdesiatku na krku, teda sa nerozvádzali pre mladícku nerozvážnosť. Odžili kus života spolu, vychovali deti a koniec. Toto mi vždy pripadalo zvláštne. Ja som z rozvedeného manželstva, Vlado svojím spôsobom tiež. Tam to išlo podľa modelu zoberú sa a po troch, piatich, ôsmich rokoch sa rozvedú. Každý ide svojou cestou a zakladajú si nové rodiny.
A nie je to spôsobené tým, že vychovali deti, tie sa osamostatnili a oni sa zrazu nemajú o čom rozprávať, čo riešiť, keď tam tie deti nie sú? Venovali im celú svoju pozornosť a na ich vzťah nezostal čas, až medzi nimi vznikla priepasť.
- Vlado: Budem teoretizovať. Kedysi sa tí dvaja stretli, prebehli tam nejaké feromóny, vzali sa, založili rodinu, mali deti, ale nemali program, čo ďalej. Jedna vec je, že spolunažívanie dvoch ľudí je drina, strašná makačka, pokiaľ to má fungovať. A druhá vec, že tam musí byť – okrem detí, ktoré musia pripraviť do života – nejaký program, niečo ďalšie, čo tých ľudí spája. Pokiaľ nemajú spoločný program, niečo, a to prízvukujem, čo im prinesie spoločné zážitky, je problém. My máme cestovanie, niekto sa zas vytešuje, akú krásnu paradajku vypestoval. Je jedno, čo to je, ale musí to prinášať spoločné zážitky. Ak to nie je, postupne začnú manželia žiť vedľa seba, nie spolu a keď už aj tie deti, ktoré boli jedinou vecou, ktorá ich spájala, sa osamostatnia, tak ich už nič nedrží spolu a idú od seba.
Koľko rokov ste spolu?
- Vlado: De facto päťdesiat. De iure 44. Spoznali sme sa, keď Norika končila základku a ja som začínal priemyslovku. Je medzi nami dvojročný vekový rozdiel. Bývali sme na jednom sídlisku, bytovka vedľa bytovky, videli sme si do okien. A teraz, mamka, povedz ako si ma s tou tvojou kamarátkou uháňala.
- Norika: K domom viedla od električky dlhá cesta a pri tej ceste bývala moja kamarátka. Ja som jej zatelefonovala, aby mi na neho dala pozor a zatelefonovala mi, keď pôjde. Žiadne mobilné telefóny neboli, len pevná linka. Tak mi ona zavolala, že už ide a ja som nenápadne, akože úplne náhodne išla v rovnakom čase von, aby sme sa stretli.
Ako dlho ste spolu chodili?
- Nejakých päť rokov. Potom sme sa vzali.
Museli ste alebo ste chceli?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
