Príchod nového roka je pre mnohých príležitosťou začať odznova, vyskúšať niečo nové či konečne prikročiť k tým skutkom, ktorým sa tak dlho vyhýbali. V poslednom čase sa do popredia čoraz viac pretláča téma ochrany životného prostredia, a tak niet divu, že sa na zozname novoročných predsavzatí objavuje aj želanie žiť lepšie, zdravšie, ekologickejšie. ZUZANA GALLAYOVÁ vyučuje na Technickej univerzite vo Zvolene environmentálnu výchovu a taktiež vedie program Zelená škola v Centre environmentálnej a etickej výchovy Živica. V rozhovore okrem iného priblížila, akú silu má jednotlivec v ochrane životného prostredia i to, čím začať, aby sme znížili svoju ekologickú stopu.
O dôležitosti ochrany životného prostredia sa v súčasnosti veľa hovorí. Napriek tomu je v našich mestách bežné, že nerobíme ani len to minimum, ako je triedenie. Nie je nič neobvyklé, že niektorí prerábajú byt a kopy starého nábytku či sanity nechajú pri kontajneroch a na zberný dvor neprídu. Odhodiť použitý cestovný lístok do koša nie na chodník by malo byť samozrejmosťou. Čím to podľa vás je? Je za tým jednoducho povaha, nezáujem či obyčajná lenivosť? Alebo niečo úplne iné?
- Dnes vieme, že len informácie či vedomosti nie sú zväčša dostatočným impulzom na zmeny v správaní. V akomkoľvek, nielen k životnému prostrediu. Mojim študentom z Fakulty ekológie a environmentalistiky vo Zvolene zvyčajne uvádzam príklad o fajčiaroch: informácie majú – z médií, na každej škatuľke cigariet, od lekárov. A predsa fajčia. Na to, aby prestali, musí ísť o ich rozhodnutie. Dnes máme údaje o kvalite životného prostredia, jeho problémoch, dôsledkoch. Je načase pristúpiť k činom.
Môže to byť aj takým naším „dedičstvom” z čias komunizmu, kedy všetko patrilo všetkým, a tak nikto nemal o nič záujem?
- Áno, aj. Preto je dôležité už deti viesť k záujmu o veci verejné, byť aktívny, angažovať sa.
Je síce pravda, že sa v minulosti o ekológii nevyučovalo, no na druhej strane sa ani nežilo takýmto spotrebným spôsobom života. Keď už teda prišiel, ľudia zrejme veľmi nepremýšľali o jeho následkoch. Aké sú vaše skúsenosti, vníma to staršia generácia inak ako mladí? Pomohlo by v tomto prípade vzdelávanie?
- Áno, vzdelávanie je jeden z nástrojov. Keď je nejaký problém v spoločnosti, myslíme si, že „treba, aby sa o tom učilo“. Dôležité však je, ako vzdelávame a či aj vychovávame. Učiteľ je významný hodnotový vzor, je denne s našimi deťmi. Ak napríklad učí o odpadoch a zároveň deti vidia, že koná inak, používa jednorazové poháre, neminimalizuje odpad a podobne, potom tá vyučovacia hodina o odpade nemala úplne význam. Bola len odučená. Potrebujeme v školách robiť to, čo učíme. Som rada, že máme na Slovensku inšpiratívnych učiteľov a učiteľky. V najväčšom celosvetovom programe Zelená škola/Ecoschools aktuálne na Slovensku pracuje 309 škôl, 193 aktuálne spĺňa podmienky a má medzinárodný certifikát.
A tiež je dôležité, že sa skúsenosti z týchto škôl prenášajú do rodín. Máme od nich spätné väzby, deti učia rodičov minimalizovať odpad, hovoria im o lokálnych potravinách, potravinových míľach, vysvetľujú im uhlíkovú stopu. To je zrkadlo skvelých učiteľov. Je to povzbudenie aj nádej.
Myslíte, že sa stihneme zmeniť dostatočne rýchlo na to, aby sme predišli ešte väčším ekologickým katastrofám, ako už momentálne sú?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
