Od momentu, keď tento svet uzrel po prvý raz Karola Jozefa Wojtylu, známeho ako Ján Pavol II., uplynie 18. mája 2020 rovných 100 rokov.

Do histórie sa zapísal mnohými svojimi činmi, obzvlášť ako pápež, ktorý sa pričinil o pád komunizmu a priviedol cirkev do tretieho tisícročia.

Stal sa tiež jedným z najobľúbenejších Svätých Otcov v histórii.

Mal blízko nielen k rodnému Poľsku, ale aj k Slovensku, ktoré navštívil dohromady tri razy, pričom pamätnú cestu do Prešova, Levoče, Popradu či Košíc absolvoval pred rovným štvrťstoročím.

Prišiel o rodinu, nie však o humor

Narodil sa 18. mája 1920 v meste Wadowice, ležiace neďaleko hraníc s Českom a Slovenskom.

Okrem neho mali jeho rodičia Karol a Emília ešte jedného staršieho syna Edmunda a dcéru Oľgu, ktorá však zomrela skôr, ako sa Karol mladší narodil.

Keď mal len deväť rokov, zasiahla ho predčasná smrť matky Emílie.

O tri roky neskôr ho pre týfus navždy opustil starší brat a ako 21-ročný nakoniec prišiel aj o otca.

Trpký osud však neubral na jeho charizmatickej osobnosti.

Kamaráti z mladosti si ho však pamätali ako človeka, ktorý mal zmysel pre humor. Nikdy nepokazil žiadnu zábavu.

Dokázal sa však vždy nenápadne vytratiť zakaždým, keď partia chlapcov smerovala do krčmy.

Od mladosti prechovával lásku k divadlu i poézii, no nezanedbával ani aktívny pohyb. Miloval turistiku či jazdu na kajaku a v zime aj dobrú lyžovačku.

Herec, filológ, robotník

Rozhodnutie stať sa kňazom urobil Lolek, ako ho prezývali najbližší, už na gymnáziu vo Wadowiciach.

Od tohto úmyslu sa však nakrátko odklonil a chvíľu to vyzeralo, že sa vydá na svetské chodníčky.

V poslednom roku jeho stredoškolského štúdia uvažoval, že sa stane hercom.

Paradoxne však pri výbere študijného odboru na Jagelovskej univerzite v roku 1938 nezvíťazilo ani divadlo, ani hlboká viera, ale rodný poľský jazyk.

Štúdium polonistiky však nedokončil, pretože krátko po nástupe do školy nacistická armáda univerzitu zatvorila.

Školské lavice vymenil za prácu v lome a v chemickej továrni v Solvay, kde zotrval až do roku 1944. Táto skúsenosť mu neskôr umožnila lepšie chápať sociálne problémy.

Rýchla cesta na vrchol

Ako uvádza Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska, v roku 1942 začal Karol opäť pociťovať povolanie k zasvätenému životu.

Ešte počas vojny začal navštevovať tajný krakovský seminár. V štúdiu neskôr pokračoval na Teologickej fakulte Jagelovskej univerzity. Kňazskú vysviacku prijal na sviatok Všetkých svätých v roku 1946.

Vo vzdelávaní však pokračoval aj naďalej, a keďže bol nadaný a šikovný, nakoniec sa stal profesorom morálnej teológie a sociálnej etiky na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Lubline.

Venoval sa však aj pastoračnej činnosti mladých či starostlivosti o imigrantov. Medzi štúdiom pôsobil ako univerzitný kaplán či ako kňaz vo viacerých farnostiach v Krakove.

Za pomocného biskupa do Krakova bol vymenovaný v roku 1958. O pár mesiacov nato sa stal biskupom a po troch rokoch arcibiskupom.

Medzi kardinálov ho prijali, keď mal len 47 rokov, čím sa stal najmladším kardinálom cirkvi.

Po smrti pápeža Pavla VI. sa zúčastnil konkláve, no zvolený bol Talian Albino Luciani, ktorý prijal meno Ján Pavol I. Po 33 dňoch pontifikátu však zomrel.

Na nasledujúcom konkláve 16. októbra 1978 bol za pápeža zvolený Karol Wojtyla. Aby si uctil svojho predchodcu, prijal meno Ján Pavol II.

Na Petrovom stolci

Do histórie sa zapísal ako pápež, ktorý mal blízko nielen k Bohu, ale aj k ľuďom.

Na svojich pravidelných stredajších generálnych audienciách prijal dohromady viac ako 17,6 milióna pútnikov, nerátajúc pritom ďalšie milióny ľudí počas pastoračných návštev po Taliansku či v zahraničí.

Keďže mal už od počiatku blízky vzťah k mladým, založil tradíciu Svetových dní mládeže, ktoré pokračujú až do dnešných čias.

Často sa však stretával aj s predstaviteľmi svetových vlád. Snažil sa o zblíženie rozličných náboženstiev, preto miesto rozdielov hľadal to, čo majú spoločné.

Niekoľkonásobne sa stretol s budhistickým vodcom dalajlámom, ako prvý vkročil do islamskej mešity a modlil sa pri židovskom múre nárekov v Jeruzaleme.

Pričinil sa aj o pád komunizmu v Európe. Pápežský úrad zastával pevne a bez strachu.

Dejiny mu dali množstvo prívlastkov: ľudský, milujúci, odpúšťajúci, ochranca života či rodiny, moderný či charizmatický.

Pre mnohých predstavoval most spájajúci národy. Obyčajní ľudia ho milovali a nepriatelia sa ho báli. Nepodarilo sa im zneškodniť ho ani atentátom v roku 1981.

Pápež na Slovensku

Po prvýkrát navštívil Slovensko 22. apríla 1990 a na Letisku Vajnory v Bratislave odslúžil svätú omšu.

Vtedy takpovediac nediplomaticky pobozkal slovenskú zem, hoci bola krajina ešte súčasťou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Do pamäte sa obzvlášť zapísal päťdňovou návštevou samostatného Slovenska v lete 1995.

Ako verný ctiteľ Božej Matky nevynechal najznámejšie mariánske pútnické miesta.

Zavítal napríklad aj na Mariánsku horu v Levoči. Neobišiel ani Spišskú Kapitulu, Poprad, Prešov či Košice, kde vyhlásil troch košických mučeníkov, Štefana Pongráca, Marka Križana a Melichara Grodeckého, za blahoslavených.

Rovnako v tom čase povýšil Košickú diecézu na cirkevnú provinciu.

Ako Poliak a nadšený turista miloval Tatry, ktoré v mladosti neraz pochodil.

Počas pobytu na Slovensku spred 25 rokov preto požiadal o oddych na Sliezskom dome.

Pri tejto príležitosti posvätil horolezecký čakan a lano, symboly horskej záchranárskej činnosti, aj drevený kríž pred Sliezskym domom.

Naposledy prišiel do našej krajiny, konkrétne do Banskej Bystrice, Rožňavy, Trnavy a Bratislavy, v roku 2003 a to aj napriek zdravotným ťažkostiam.

Okrem iného vyhlásil v hlavnom meste dve obete komunistického režimu, Zdenku Schelingovú a Vasila Hopka, za blahoslavených.

Zo smrti k svätosti

Ku koncu života trpel predtým vitálny atlét Parkinsonovou chorobou, ktorá postupne obmedzovala jeho pohyb.

Krátko pred smrťou ho pre problémy s dýchaním niekoľkokrát hospitalizovali.

Zo sveta do svetla odišiel 2. apríla 2004 v predvečer sviatku Božieho milosrdenstva.

O sedem rokov neskôr bol blahorečený a 27. apríla 2014 bol vyhlásený za svätého.

Na pamiatku jeho príchodu do Košíc bola rok po jeho smrti do mestskej časti Barca umiestnená jeho socha v nadživotnej veľkosti.

V roku 2012 si ho podobným spôsobom uctil aj Prešov. Je taktiež patrónom slovenských horských záchranárov.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.