Je to už vyše desať rokov, čo do života Martiny i Jaroslava vstúpila tragédia.
Hoci šlo o dve úplne rozličné udalosti, ich priebeh bol v mnohých smeroch nápadne podobný.
Obe prišli náhle, obe si vyžiadali po dva ľudské životy. V oboch prípadoch smrť vzala nielen milujúceho partnera či partnerku, ale aj dieťa.
Bolesť zo straty však ani jedného z nich nezlomila. Dnes sú obaja šťastní, hoci spomienka na smutné udalosti zostane v ich pamäti navždy.
Jednou ranou vyhasli dva životy
Slnečná júlová nedeľa v roku 2008 vytiahla rodinu Sýkorovcov na výlet na Súľovský hrad.
Dodržali predmanželskú čistotu. Dnes radia tíndežerom o vzťahoch Čítajte Jaroslav tam v tom čase šiel s manželkou Zuzanou a dvoma synmi, dvojročným Samuelom a päťročným Matejom.
Bolo dosť sparno a po ceste nahor stretali len málo ľudí. Kým však došli k zrúcanine, začalo pršať.
Z vrchu bolo vidieť, že sa od dediny blíži búrka, a tak sa ukryli do malého výklenku hradu.
„Povedali sme si, že fajn, tam sa teda schováme, prečkáme tú búrku,“ spomína Jaroslav na sprvu nevinne vyzerajúci deň.
Počas búrky však udrel do kopca blesk a zasiahol Zuzku i Samka, ktorý mame sedel na kolenách.
Keď päťročný Matej zistil, že s jeho rodičmi i malým bratom nie je niečo v poriadku, rozhodol sa zavolať pomoc.
V okolí nik iný nebol, a tak ako jediná možnosť prichádzala do úvahy obec Súľov, vzdialená od zrúcaniny asi šesť kilometrov.
Cestu musel zvládnuť sám v búrke, a to aj napriek tomu, že v lese sa šmýkalo a na chodníku musel prejsť aj cez nebezpečný terén s rebríkmi.
„Ako vybehol na cestu, prechádzalo okolo auto. On im mával, mokrý a špinavý. Oni si mysleli, že sa len nejaké dieťa hrá, ale bola to taká mladá rodinka s malým dievčaťom. Tej pani sa to nezdalo, tak sa vrátili. Matej im povedal, že sme sa nehýbali. Muž bol síce v civile, ale bol policajt,“ dopĺňa Jaroslav udalosti.
Matej rodine ukázal, kde stálo ich auto, a tak na základe ŠPZ zisťovali informácie o rodine a dopátrali sa i k telefónnemu číslu majiteľa. Vďaka tomu sa záchranárom podarilo skontaktovať sa s preživším otcom.
V telefóne dali záchranári Jaroslavovi zopár pokynov a upokojovali ho slovami, že pomoc je už na ceste.
Na miesto chceli vyslať vrtuľník, no ten pre zlé počasie nemohol vzlietnuť. Nakoniec ich na miesto priviedol malý Matej.
Prišli aj s nosidlami a zraneného Jaroslava odniesli do žilinskej nemocnice. Zuzku ani Samka však už zachrániť nedokázali. Obaja boli v tom čase mŕtvi.
Jaroslav: Nedovolil som si Bohu nič vyčítať
Po tejto nešťastnej udalosti zostal Jaroslav doma s päťročným hrdinom Matejom. Najbližšia rodina však stála pri nich.
Spomienky na manželku a dieťa a vedomie, že ich stratil, mu spôsobovali bolesť, a tak, ako povedal, snažil sa myslieť hlavne na všetko to pekné a dobré, čo spoločne ešte pred tragédiou prežívali.
Zodpovednosť za syna mu však nedovoľovala myslieť len na seba a svoj žiaľ. V ťažkých situáciách však našiel pomoc a podporu aj u úplne cudzích ľudí, ktorí sa o nich dozvedeli. „Pomáhalo mi vedomie, že v tom nie som sám,“ priznáva Jaroslav.
Hoci je bežné, že sa v takej situácii človek obracia na svet, na osud či na Boha s hnevom, on tvrdí, že toto nerobil.
„Otázka - prečo? - rýchlo stratila svoju silu, nevedel som si na ňu odpovedať ani ja, ani nik iný mi nedal uspokojivú odpoveď. Tak som si ju prestal klásť. Odpoveď pre mňa bola: neviem. Človek nedokáže pochopiť a preskúmať Božie zámery, cesty a myšlienky. Vedel som len, že Boh je nad tým všetkým, tým som nemyslel, že to takto chcel. Zostalo mi to len prijať ako fakt, situáciu, ktorú nemôžem zmeniť,“ konštatuje Jaroslav.
Vyrovnať sa s udalosťami mu pomáha myšlienka, že smrťou sa život nekončí, pretože je pre nás pripravené miesto v nebi, ktoré sa nedá porovnať s ničím na zemi.
„Ak človek prežíva svoje dni s týmto vedomím, ak sa snaží poznávať Božiu vôľu a plniť ju, podobá sa tej rozumnej panne, ktorá očakáva ženícha so zažatou lampou plnou oleja,“ tvrdí Jaroslav, narážajúc na jedno z podobenstiev v Biblii.
Z cesty na púť sa už nevrátili
Martina mala v roku 2008 manžela Miroslava a tri deti, šesťročného Benjamína, štvorročnú Kláru a najmenšiu, ročnú Terezku.
Na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, ktorý sa každoročne slávi 15. septembra, sa jej manžel zúčastnil celonárodnej slovenskej púte.
Martina tieto akcie veľmi neobľubovala, takže sa Miro nakoniec vybral na púť len s dcérou Klárkou.
Na miesto prišli bez ťažkostí, cestou späť však pršalo. Na nehodovom mieste dostalo auto šmyk a prešlo do protismeru.
„Bola to čelná zrážka s autobusom,“ vysvetlila Martina. Narazili do seba presne na mieste šoféra, za ktorým sedela štvorročná dcéra.
Miro bol na mieste mŕtvy, Klárka zomrela o tri hodiny neskôr.
Martina hovorí, že keď jej to prišli policajti oznámiť ku dverám, nemohla tomu ani uveriť.
„Tá informácia je taká úplne neskutočná, že doslova celé telo otupie, celého človeka, takže ja som sa s tou informáciou v tom šoku, samozrejme, nevedela stotožniť.“
V hlave sa zaoberala len manželovou smrťou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
