Hoci predkoncoročné meditácie o prezidentskej voľbe 2019 sa uberajú inými korytami – vid nižšie - najkritickejšou a, áno, najodsúdeniahodnejšou sa javí repríza Kiskovho stanoviska, že kandidovať stopercentne nebude.
Niežeby tým prekvapil, sotvakto čakal, presnejšie nikto nečakal revíziu, avšak vzhľadom na realitu (maximálne) štyri mesiace pred voľbou je to rozhodnutie nezodpovedné, neštátotvorné a takmer extravagantné, ktorým do značnej miery vyvracia (nahlodáva) svoje bývalé politické pozície („mafiánsky štát“, napríklad).
Fakt je totiž ten – tiež nič nového - že Kiska je jediný štandardný, normálny politik, ktorý má (viac než) reálnu šancu udržať nesmierne dôležitý ústavný úrad No. 1 v rukách demokratickej politiky.
V situácii, keď od Mistríka až po trebárs Mikloška sa celé prostredie demokratických, už prihlásených kandidátov, kýve takpovediac na stračej nôžke, má Kiska takpovediac morálnu povinnosť hodiť za hlavu všetky „proti“ argumenty a pre dobro Slovenska sa odhodlať na ešte jednu päťročnú „obeť“.
Ak ju neprinesie, spochybní sám všetky svoje predchádzajúce dobré skutky v úrade, veď ak niečo vychádza z prieskumov – ktorých je už celkom dosť – ako do mramoru tesané, tak je to skutočnosť, že ak ešte nie hlavný favorit, tak jedným z favoritov voľby je Štefan Harabin.
Teda človek, ktorý – ak pominieme služby komunistickej „justícii“ - si vyslúžil, či ako predseda NS, či neskôr ako minister spravodlivosti (Fico I, Smer-SNS-HZDS) titul „Mečiar slovenského súdnictva“.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
