Jeden pohľad do histórie – aj týchto komentárov – a je zrejmé, že takzvané snemy Smeru sú na začiatkoch decembra už takmer rovnako pevný bod ako Silvester na konci.
Tradícia týchto zletov založených Ficom tvorí jeden z „mäkkých“, ale veľmi presvedčivých dôkazov, prečo Smer nebol, nie je a ani už nikdy nebude demokratickou stranou.
Ani natvrdo zmenená politická realita, ktorá sa počnúc vraždami z Mače navádzala celý rok 2018 a ktorej pre Smer najciteľnejšou zmenou bolo rozkrájanie funkcií premiéra a predsedu strany, nenakriatla Fica na žiadnu inováciu v zmysle otvorenia snemu aj iným názorom, než jeho a prípadne dvom-trom najbližším z vedenia.
Aj v situácii najhlbšej krízy, v akej sa strana za 20 rokov nachádza, si Fico vystačil s propagandou úspechu a sľubom ďalších sociálnych balíčkov. Ktoré – to stojí za všimnutie – si trúfol „vizionovať“ už len z pozície predsedu strany, k čomu sa tváril, že vôbec nepotrebuje ani Pellegriniho.
Darmo Fico celou rečou, ktorá sa fakticky ničím nelíšila od bývalých „slávnostných“, navodzoval atmosféru, že všetko beží v starých vodách.
Nebeží; dve prehry v regionálnych a komunálnych voľbách sú zobrazením jasného mocenského ústupu strany (ten pocit zvlášť pociťujeme v Košiciach), ktorý len dotvára pre Smer preferenčne najslabší rok 2018 (od volieb 2002).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
